STRATENÁ NÁDEJ

O S E M

Kapitola ôsma
Hviezdy

„Any, dnes si akási roztržitá. Stalo sa niečo ?" Charlie ma starostlivo objíme.

„Nie, všetko v poriadku. Iba som nevyspatá, chýba mi spánok." Popravde neviem, prečo som jej klamala, keď jej dôverujem na milión percent. Asi to sama nemám v hlave v poriadku. Ale viem, že keby som jej o tom povedala, presvedčila by ma ona a to nechcem. Chcem sa rozhodnúť sama.

„Dobre. Keby niečo, vieš kde ma nájdeš."

Stále ani po troch hodinách práce neviem z hlavy vytesniť jeho požiadavku. A to, že nad tým uvažujem neviem, či je dobré alebo zlé.

Flashback

Prenikavo mi pozerá do očí, vzduch medzi nami naberie na intenzite a čaká. Nič nevraví, iba sa na mňa pozorne pozerá a skúma ma. Akoby chcel vedieť všetko. Úplne všetko.

„Pôjdeš so mnou na večeru, Any ?" V skutočnosti som toto vôbec, aleže vôbec nečakala. Som celkom v pomykove a moja hlava mi zaraz začne posielať všetky možné aj nemožné výhovorky, prečo by som mala odmietnuť.

„Ja, ja neviem." Zakokcem ako dieťa, ktoré prvý raz v živote pozerá horor.

Vidím ako sa nežne pousmeje a pomaly ku mne natiahne ruku. V prvej chvíli sa chcem odtiahnuť, no zároveň ma vábi neuveriteľná zvedavosť toho, čo chce spraviť.

Opatrne chytí jeden prameň mojich vlasov do troch prstov. Na jeden, presnejšie na ukazovák si ho nenáhlivo obtočí a ani sa nestihnem spamätať, už mi ho dáva za ucho na pôvodné miesto, odkiaľ vypadol. Ruku neodtiahne preč okamžite, ale skĺzne pomalinky prstami k lícu, ktoré jemnučko bruškom palca pohladí, tak citlivo a opatrne, akoby sa bál, že sa jeho dotyk pokúsim striasť. Avšak pod tým silným náporom náruživosti, ktorá okolo nás koluje, privriem oči a z úst mi vyjde tichý vzdych.

Panebože ešte ma ani nepobozkal a ja už vzdychám ?

Práve v tom momente, akoby do mňa vrazil blesk, sa odtiahnem až ku dverám.

„Môžem si to premyslieť ?"

„Dávam ti toľko času, koľko budeš chcieť." Pošepne.

Prikývnem a vyskočím z auta, akoby mi horelo pod zadkom.

Čo sa to so mnou deje ?

Koniec flashbacku.

V mojom vnútri sa bijú dve strany. Niečo ako anjel a démon. Jeden mi vraví áno, choď, dlho si nikde nebola, zaslúžiš si niekam povyraziť a navyše je tak krásny ! A ten druhý, zlý mi šepká, že určite niekto ako on by nemohol chcieť a nechcel ísť von s niekým ako som ja.

K tomu ten druhý hlas má pravdu. Veď som postihnutá. Myslím, že chlap ako on môže mať ktorúkoľvek ženu, na ktorú si ukáže. Nechcem sa ľutovať alebo poukazovať prstom na seba, aká som chudinka, ibaže to je realita, s ktorou nič nespravím.

Cez prestávku sa cez zadný vchod dostanem na vzduch. Sadnem si na bedničku, v ktorej boli pravdepodobne pivá, opriem sa o chladnú stenu a hlavu natočím hore k nebesám.

Spomínala som, že milujem nočnú oblohu ?

Hlavne

hviezdy ?

Ako malej mi babička rozprávala pred spaním, že každá hviezda na nebi znázorňuje dušu. Nie len ľudskú, ale ktorúkoľvek. Pretože aj zvieratám a rastlinám bola udelená. Niekto by nesúhlasil a dával mi hodinovú prednášku o tom ako sa mýlim a vymenovával by mi fakty, ktoré si predtým stihol vynájsť na internete. No, keď ju má človek, ktorý dýcha, prečo by ju nemohol mať napríklad dub, ktorý je tiež živý a dáva nám kyslík. A čo rastliny, ktoré fotosyntezujú ? Mačka, ktorá pobehuje okolo nás alebo pes, ktorý sa rád pritúli ? Aký je rozdiel medzi nami a nimi ?