STRATENÁ NÁDEJ

O S E M N Á S Ť

Kapitola osemnásta
Zmena

„Em, nemal by tu s tebou ochutnávať torty Sean namiesto mňa ?" Prehodím, len tak mimochodom nedôležitú otázku, kým si vidličkou odkrajujem lahodnú mňamku.

„Mal. Ibaže mu do toho prišlo stretnutie a príde až o pár minút a dovtedy musíme mať vybraté. U kaderníčky máme byť o tridsať minút."

„Ale veď to sme riešili už dávno. Spravili sme kompromis, tak aby ste boli spokojní obaja."

„Trochu sme to upravili, Anya. Nakoniec sme sa zhodli na čučoriedkovej príchuti. Prišlo nám otrepané dávať všade tie isté príchute ako je napríklad marhuľová, jahodová, malinová, keď sme ešte nikomu neponúkli nič čučoriedkové. A stavím sa, že pre túto pochúťku sa všetci hostia pobijú."

„Ale veď, jahodovú ste chceli vy." Nechápavo na ňu hľadím.

„Ja viem. A nesmierne moc si ťa vážim a tiež, čo všetko pre nás robíš." So špinavými ústami mi vtisne bozk na líce, kde mi ostane šmuha vo veľkosti pomaranča, keďže sa pošmykla a obtrela sa mi o celé líce, ktoré si počas jej zvonivého smiechu utriem servítkou. 

„Takže môžem brať toto za definitívne rozhodnutie ?"

„Na milión percent. Nič lepšie som v živote nejedla."

Pokiaľ sa nezadrhne dnes tak potom nikdy. Musím s ňou súhlasiť. Nič delikátnejšie sa mi do žalúdka nedostalo. Nič sladké. Predsa by som nemohla zabudnúť na jedlo od spolubývajúceho a mamy. V jednej veci má, ale pravdu. Aj keď som mierne nahnevaná, že budem musieť zrušiť objednávku na jahodovú tortu, ktorú som objednala pred pár týždňami, o túto sa hostia pobijú. Budeme musieť dať spraviť o jedno poschodie navyše, aby sme sa tomu vyhli.

Po konečnom zmenení, v ktorom svoju skoro manželku podporil jej skoro manžel, si na ulici odchytíme taxík, ktorým sa premiestnime do centra mesta, kde si Em zajednala stretávku s kaderníčkou. Do kabelky som si doma stihla pred odchodom vhodiť časopis pre prípad, že by sme tam strávili viac času, než je nutné. Čo aj pravdepodobne strávime, keďže Emily je nerozhodná osoba a som si istá, že keď dostane fotoalbum účesov, bude vyberať minimálne do ďalších Vianoc. Nebolo by to príliš ideálne, keďže by premeškala svadbu snov. No jej prehľad o čase bude úplne nulový.

Vojdeme dnu, kde nás obklopí hluk fénov, tečúcej vody a vravy. Nič, na čo by som nebola zvyknutá. Sadneme si na tmavomodrú pohovku, ktorá ladí s bielo – sivými stenami a čakáme.

„Ste na rade, slečna." Prehovorí k nám ryšavé dievča v našom veku, ukazujúc na kreslo.

„Ja som sa neprišla strihať ani farbiť. Volala som vám asi pred mesiacom a včera tiež, či termín platí. Prišla som-"

„Ó, áno. Už viem, prepáčte. Vy ste tá nevesta, ktorá si mala prísť vybrať účes. Myslela som, že prídete zajtra. Ospravedlňujem sa, ale mám toho nad hlavu a poriadny zmätok v termínoch. Pred pár dňami sa nám totiž pokazil počítač, kde máme všetko zapísané." Začne sa rýchlo ospravedlňovať a premiestni sa k šuflíkom, odkiaľ z tretieho vyberie štyri veľké štósy, kde budú zrejme fotky.

Prisadne si k nám, bližšie k Emily a prvý posunie do stredu stolíka. Vyskočí na nás poriadne veľká fotka blonďavých, kučeravých vlasov zatočených do seba vo všetkým smeroch s ligotavými korálkami uprostred. Pre niekoho krásne, pre mňa zbytočné a okázalé. Nanajvýš by ma z toho rozbolela hlava alebo by ma tou váhou spreju na vlasy zhodilo na zem.

Očkom mrknem na moju kamarátku, ktorá z toho výtvoru tiež neskáče do nebies. Netvári sa síce tak zhrozene ako ja, snaží sa to zakryť za menší, zdvorilý úsmev. Avšak, čo by som to bola za najlepšiu kamarátku, keby som ju neodhalila ?