STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť Š E S Ť

Kapitola dvadsiata šiesta
Tajomstvá vyšli na povrch

Necítim.

Necítim, ako mi tečú slzy po tvári.

Necítim, ako mi bije srdce.

Necítim, ako mnou niekto trasie.

Nepočujem.

Nepočujem, ako sa mi niekto prihovára.

Nepočujem hrať hudbu.

Nepočujem smiech a radosť ľudí.

Jediné, čo cítim je strašný hnev a bolesť srdca.

Jediné, čo počujem sú tri slová.

Ocko.

a

Teta Emily.

Precitnem vtedy, keď mi Bruno fúkne do ucha. Niekomu stačí vyliať vodu na tvár a mne stačí toto. Nechutné, ale účinné.

Zrejme mu došlo, kto to je a čo sa deje, pretože mi venuje jeden súcitný pohľad.

Pozriem sa do tváre toho zradcu a cez všetky slzy sveta mu venujem pohľad plný zlosti. Nie bolesti, ale zlosti. Nehnevám sa na neho tak, ako na samú seba. Chlapec na mňa pozerá s neskrývaným záujmom, a keď k nám podíde žena asi v mojom veku s hnedými vlasmi a očami v krásnych zelených šatách, nemôže to byť horšie.

Tak predsa som mala pravdu. A ten hajzel mi klamal. Cítim sa ponížene ako ešte nikdy v živote. Vysvetľoval mi, že to tak nie je, smial sa popritom a teraz chápem prečo.

Bola som mu na smiech.

Spamätaj sa, Anya! Nestoj tu ako šedé káčatko, ktoré je každému na smiech.

„Prepáčte."

Otočím sa na päte a utekám niekam dovnútra, kde budem mať pokoj, kľud a samotu. Niekde, kde na mňa nebudú hľadieť ľútostivé pohľady. Niekde, kde si budem môcť dovoliť spustiť slzy aj napriek tomu, že som vedela, ako tento vzťah dopadne. Katastrofou.

Mala som byť obozretnejšia.

Nenechať sa zlákať peknou tváričkou a spustiť tak lavínu citov, ktoré nikam neviedli.

Sama som si na vine.

D a n t e

Vedel som, že tu bude. A keď som ju potom uvidel kráčať uličkou v tých tesných, fialových šatách, ktoré jej tak bohovsky obopínali zadok, mal som, sakra, čo robiť, aby som nevyskočil z lavice a nestiahol ju k sebe do náručia.

Ibaže bolo a je to celé komplikované.

Keď si moja sestra z ničoho nič zmyslela, že si musíme dať pauzu od nekončiacej sa práce, ktorá nás vyčerpáva a zajednala nám dovolenku ani som nestačil mrknúť a už som sa nachádzal na letisku, kde nielen mne, ale všetkým členom rodiny odobrala mobily. Vraj to bude oslobodzujúce. Pár dní bez žiadnych sociálnych sietí, hovorov a správ z práce, ktoré by nás rušili. Vraj dakedy ľudia nemali smartfóny a vedeli sa zabaviť. My máme byť výnimkou? Čo však nevedela bolo to, že mám priateľku, ktorá o ničom nevie.

Nemohol som, ale protestovať, keď som videl Jaya ako si užíva more a po dlhom čase nás všetkých spolu pokope, celú rodinu. Syn je pre mňa všetkým a radosť z niečoho by som mu nikdy neodoprel. Keď som prehľadával v sestrinej izbe jej veci, aby som napísal Any aspoň jednoduchú správu o tom, kde som a čo sa deje, načapala ma mama s tým, že nemám sestre kaziť radosť a námahu. Nemohol som jej v tej chvíli povedať, že som si našiel pred pár mesiacmi priateľku. Nevedel som, ako by reagovala a nechcel som kaziť príjemnú atmosféru mojím priznaním.