STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť P Ä Ť

Kapitola dvadsiata piata
Dlho očakávaná svadba a neočakávané prekvapenie

Pred odchodom z inštitúcie alebo ľahko povedané centra, ako tomu vravím ja, som sa porozprávala s Kyleom. Robin mi počas obednej prestávky povedala, že tam prišiel pred pár týždňami a znáša to ťažko. Nechce si priznať, že sa mu niečo takéto prihodilo a najradšej by nežil vôbec. Prerozprávala mi, že o polovičku nohy–presne ako ja–prišiel počas nehody na motorke. Vraj sa zrazil s autom, čo podľa mňa môže ruky nohy bozkávať tomu hore, že žije. Keď z nej zletel dole, motorka mu spadla rovno na nohu a nejak sa o ňu zahákol. Bolo to zložité moc som si toho nezapamätala. Čo som si zapamätala zreteľne bolo, že tam tak ležali skoro dve hodiny, a keď jeho aj vodiča auta previezli do nemocnice nedalo sa nič robiť. Myslím, že u neho nastal skôr zázrak.

Odchytila som si ho pri strome, kam sme si sadli na lavičku. Spočiatku mal samé sarkastické a cynické poznámky, ale potom si zrejme uvedomil závažnosť jeho situácie. Rozprával mi o tom, že pred nehodou sa dozvedel zlú správu a tá ho vytočila do nepríčetna tak, že si nedával pozor. Vravel, že sa mal ísť radšej niekam ožrať až tak, že by mu museli vypumpovať žalúdok, čo by bolo stále lepšie ako taký vytočený sadnúť na motorku. Vraj by to bolo lepšie. Doteraz, keď vstane sa niekedy vyľaká, keď si uvedomí, že to nie je sen, ale realita a on si musí nasadiť protézu, aby vedel fungovať. Hanbí sa pozrieť rodičom do očí a vidieť ten smútok, ktorý napáchal. Na svete je milión ľudí, ktorým musia zo zdravotného dôvodu amputovať končatiny, ale on na to doplatil vlastnou hlúposťou. Myslí si, že takto ho čaká premárnený život bez kariéry, priateľov, frajerky a to ho ničí.

Preto som mu porozprávala, že to tak vôbec nie je. Že ja sama mám priateľov okolo seba a majú ma radi pre mňa samotnú a nie pre to koľko končatín mám. A tiež som spomenula Danteho. Porozprávala som mu, že ja síce bohvie akú prácu nemám, ale s tvrdou drinou by sa mohol stať úspešným. A ak má dobré známky mohol by dostať štipendium na vysokú školu. To, že mne ho nedali, neznamená, že ho nedostane aj on. Nakoniec som dodala, že život je o užívaní si maličkostí a vďačnosti a ak bude chcieť môžem ho prísť každý týždeň pozrieť.

„Anya, preber sa!" Do súčasnosti ma vráti Emily mykajúca mojím ramenom.

„Čo sa deje?"

„Čo sa deje?! To nemyslíš vážne, Anya! O pár hodín mám svadbu s mužom môjho života, ktorý je síce niekedy dosť protivný a namyslený, ale aj tak dúfam, že ma bude čakať pri oltári a nikam nezdrhne. Tak zdvihni ten svoj pekný zadok a pohni kostrou!" Kričí na celú izbu až sa nestačím čudovať.

„Emily, upokoj sa. To bude ten predsvadbový stres, kvôli ktorému nevesty zvyčajne hysterčia."

„Toto ti raz pripomeniem na tvojej svadbe."

„Len, aby nejaká bola."

„Ty a tvoj Dante ste na najlepšej ceste." Hneď, keď zbadá ako ranene privriem oči, si rukami prekryje ústa a venuje mi jeden ospravedlňujúci pohľad.

„Ešte stále sa neozval?" Ospravedlnenie jej nahradí sršiaci hnev.

„Ale áno, ozval sa." Utrúsim rozladene.

„Tak prečo si takáto?"

„Totižto na všetky moje vystrašené esemesky a neprijaté hovory, ktorých má vyše štyridsať mi odpísal iba strohé: som v poriadku. To je celé. Ani sa nepokúšal mi dovolať. Proste nič. Myslím, že som to pochopila jasne. Medzi nami je koniec."

„To je ale kretén. A ja som verila, že máš konečne šťastie, Any." Prisadne si ku mne na posteľ a silno ma objíme.

„Áno, to aj ja." Vzdychnem zahľadená von oknom na záhradu.