STRATENÁ NÁDEJ

Š T R N Á S Ť

Kapitola štrnásta
Radostné privítanie

„Anya, zlatko, čo tu robíš ?" Je toto tá správna otázka, ktorú mala položiť ? Nie som si tým docela istá. Asi je stále v šoku z našej prítomnosti.

„Oh, prepáč, samozrejme som šťastná, že si tu ty aj Bruno iba som v prekvapená. Vravela si, že neprídeš. Stalo sa niečo ?" Vyhŕkne zrazu.

„Nie, mami. Všetko je v poriadku. Iba mi napadlo, že sa stavím, keď sú tie Vianoce a možno vás prekvapím a poteším zároveň." Nesmelo sa usmejem a obmotám okolo nej moje malé ruky.

„Sme šťastní, najviac ako môžeme byť, len sme vás nečakali. To je celé. Mysleli sme, že nás niekto vykradol, keď bolo odomknuté a kľúč nikde."

„Asi sme sa mali ohlásiť, no Anya to chcela spraviť vo veľkom." Spolubývajúci stále sediaci na mramorovej doske, hýbe nohami dopredu a dozadu a pritom pojedá bez hanby ďalšiu a ďalšiu sušienku.

Však ako doma, no nie ?

„Keby sme vedeli, že prídete tak si nerobíme žiadny program."

„Máte niečo ?"

„Dorsoyonovci usporiadavajú taký menší večierok pre starších." Mama prekrúti s úškrnom očami.

„Pozvali nás, a keďže ako starší sme nemohli odmietnuť, sme pozvanie prijali. Je to od piatej do deviatej. Ale teraz, keď si doma určite pochopia našu neprítomnosť."

„Ó, nie určite to nerušte. Choďte tam, zabavíte sa a my si vymyslíme zatiaľ program. Môžeme ísť von, poobzerať sa a tak. Potom keď sa vrátite budeme mať kopec času na rodinné posedenie." Široko sa usmejem a vôbec to nepredstieram. Niekto by sa mohol uraziť, že jeho rodičia idú radšej preč, ale ja viem, že tí moji milujú takéto akcie a navyše vlak chodí každý deň, dvakrát. Môžeme tu ostať, koľko len budeme chcieť.

„Dobre, zlatko. Zabavte sa." Ocko ma postrapatí po vlasoch a poberie sa do obývačky.

„Zatiaľ uvarím obed." Mamina začne vyberať z tašiek nákup a očkom zbystrím ako spolubývajúcemu zaiskrí v očiach a s nadšením zoskočí z linky.

„Môžem vám pomôcť, pani Valenderová?"

„Bruno už som ti vravela, že ma máš oslovovať Grace. Pri pani Valenderovej sa cítim stará."

„Vôbec nevyzeráte staro, Grace. Keby vás stretnem ako neznámu niekde na ulici, určite by som sa vám prihovoril. O tom nepochybujte." Mama sa nahlas zasmeje a jemne ho capne po ruke.

Zdá sa mi to alebo skutočne flirtuje s mojou mamou ?

Ocko, ocko asi by si si mal postrážiť manželku inak ti utečie s mojim šialeným spolubývajúcim lomeno jediným kamarátom.

Zájdem do izby, kde si ľahnem na posteľ ( nie do nej iba na hebké prikrývky ) a na chvíľu si dovolím zavrieť oči. Započúvam sa do ticha a popritom sa široko usmejem.

Toto som potrebovala. Domov. Nikde žiadne autá. Žiaden ruch. Žiadny otravní, nadržaní starcovia. Žiaden krik a hádky. Iba pokoj. Vôňa domova a čistého vzduchu. Sem – tam spev vtákov, chichot detí odvedľa a to je všetko.

Ibaže aj toto má svoje nevýhody.

Chýba mi.

Dante.

Neviem prečo, v podstate ho nepoznám, ale to ako za mnou chodil a spoločne strávený čas – aj keď krátky - dopomohol k tomu, aby som sa na neho naviazala a zvykla si na jeho prítomnosť v mojom živote.