STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť T R I

Kapitola štyridsiata tretia
Jedno z niekoľkých sedení Ruth Cardyovej

„Poď ďalej, Anya." Neviem či má pani Cardyová röntgenové videnie, ale zakaždým, keď stojím pred jej dverami celkom neistá, otvorí ich v tej pravej chvíli, kedy sa chystám otočiť na odchod. Musí byť čarodejnica. Iné východisko nevidím.

Bez zbytočných rečí sa usadím na bledohnedú pohovku, ktorú si automaticky nastavím do pozície ležmo a zavriem oči. Ruky položím na opierky a netrpezlivo začnem bubnovať prstami do rytmu šumenia vody, ktoré púšťa cez retro cd prehrávač na uvoľnenie a odľahčenie atmosféry. Dvomi zubami si hryziem líce, a keď sa dostanem do štádia, kedy to preženiem so silou a začne mi tiecť krv, zmraštím čelo a na mieste sa pohniezdim.

Prvých desať minút ma necháva sedieť bez pohybu a niečo si zapisuje do papierov. Sem-tam očkom po mne mrkne. Jej rýdzi pohľad by som cítila aj v tom najhlbšom spánku. Snažím sa nemyslieť na otázky, ktoré mi dnes bude pokladať, ani na rozhovor, ktorý budeme viesť.

Pred očami sa mi vyjaví obraz dažďového pralesa. Vidím samú zeleň, ktorá mi dodáva pocit domova. Stromy, ktoré putujú a priam sa dotýkajú nebies, rastú pri sebe tak blízko až mám pocit, akoby všetok čas trávili v mileneckom objatí. Liany plaziace sa po kmeňoch stromov, vytvárajú prenádherné ornamenty a spájajú priestor do magického, uzavretého kruhu, v ktorom sa plnia tajné želania. Sem-tam po nich prebehnú mravce tak šikovne, akoby to vôbec neboli oni, ale iba moja vízia. Okolo nich sa tiahnú rôzne mučenky a strelície, prelínajúce sa s farebnými orchideami a popri krajoch sídlia papradie a mach.

Pri prvom kroku, kedy sa mi chodidlá zaboria do mäkkej zeminy, pocítim blažený pocit. Neviem, kam kráčam, tiahne ma to samé. Rukami si prelínam cestu, dotýkam sa vlhkých konárov, a keď zastanem, aby som sa nadýchla, zľava ku mne doľahne hlasné kvákanie tukana. Myknem sa, srdce mi poskočí a cítim ho niekde v hrdle. Avšak, keď zbadám čierno-bieleho vtáka so zavalitým telom a mohutným oranžovým zobákom ako si ma modrými očami pozorne prezerá, s úsmevom mu zakývam a poberiem sa ďalej. Zastanem na čistinke. Predo mnou sa rozprestiera malý potôčik, na ktorý dopadajú slnečné paprsky. Podídem k nemu a do ruky si naberiem trocha vody na ovlaženie tváre. S hlbokým nádychom sa nadýchnem čistého vzduchu, a keď otvorím oči, jemne mnou cukne. Ako sa sem dostala pani Cardyová?

„Anya!" Na ramene pocítim dotyk. „Zobuď sa, dievča." Nechápavo rozlepím oči a dlane si priložím k ústam, aby mi pri zívaní nevidela do krku.

„Zaspala som?"

„Áno." Ľaví kútik sa jej nadvihne a zo stolíka si vezme okuliare, ktoré si rýchlym pohybom nasadí.

„Ospravedlňujem sa. To tou melódiou." Zahanbene skloním hlavu ku stehnám.

„Čo keby si mi povedala, aké máš novinky? Čo sa stalo za posledný týždeň?"

„Ehm... u Kylea som zaznamenala menší pokrok. Vie si sám poradiť, pri chôdzi sa mu nevytvára toľko odrenín a jeho výdrž sa zlepšuje. Pri poslednej prechádzke prešiel o jednu mílu naviac. Na druhej strane mám pocit, že mu veľmi chýbajú rodičia. Ich podpora a láska, aj keď to nedáva najavo. Často býva zamĺknutý, rozpráva viac-menej vtedy, keď sa ho niekto niečo spýta a občas pre niečo banálne vybuchne, no pripisujem to jeho temperamentu a veku. Nespozorovala som, že by mal depresie alebo opäť myšlienky na samovraždu, ale najviac sa bojím toho, že ak by mal, neprišla by som na to."

Do mysle sa mi vnorí spomienka na Kylea, ako pred pár dňami bezdôvodne začal kričať na ulici po jednom bezdomovcovi, ktorý ležal v parku na lavičke. Vraj či mu nie je trápne tam tak polihovať a nič so svojím životom nerobiť. Či očakáva, že mu budú ľudia ochotne dávať peniaze, pokým on bude zo seba robiť chudáka. Potom namieril ukazovákom na fľašu alkoholu, ktorú držal vo svojom náručí a začal po ňom štekať všetky možné nadávky. Snažila som sa ho odtiaľ odtiahnuť, ale povedzme si na rovinu. Drobná žena ako ja, nemá žiadnu šancu odtiahnuť preč osemnásťročného chlapca, ktorý je odo mňa pomaly o dve hlavy vyšší.