STRATENÁ NÁDEJ

P Ä Ť D E S I A T

Kapitola päťdesiata
Radšej jahodovú

„Mohla by si sa niekedy ukázať doma, zlatko. Mne aj ockovi chýbaš." Vyčítavo sa na mňa zahľadí skrz obrazovku.

„Mrzí ma, že som sa dlho neukázala. Mám toho v poslednej dobe veľa, ale keď budem mať viac času rozhodne prídem." Kajúcne jej venujem drobný úsmev. „Možno aj s Dantem a Jayom, ak by nevadilo." Dodám neisto.

„To sa ani nemusíš pýtať. Samozrejme, že ich radi uvidíme. Ako sa majú?"

„Dobre. Jay, čo nevidieť oslávi svoje piate narodeniny. Nemôže sa dočkať novej autodráhy, ktorú si vyprosil od otca." Pri spomienke, ako drobec nahodil v hračkárstve na Danteho psie oči, sa musím usmiať.

Pred pár dňami sme sa vybrali do obchodného centra, pretože Kyle potreboval kúpiť nové slúchadlá. Predošlé si v spánku pretrhol. Doteraz nechápem, ako sa mu to mohlo podariť. Prechádzali sme okolo hračkárstva, keď Jay zastal a nasmeroval naň prst. Strávili sme v ňom asi trištvrte hodiny. Kráčali sme z jednej uličky do druhej, prezerali každú tretiu hračku, ale nič sa mu nepozdávalo. Presnorili sme snáď celý obchod. Videla som, ako Kyle prekrúcal očami a bolo mu dlho, ale nič nahlas nepovedal, keďže sme tam pôvodne prišli kvôli nemu. Smutný so sklonenou hlávkou sa vybral k dverám, keď zazrel v rohu obrovskú, skutočne obrovskú dráhu s piatimi autíčkami. Rozbehol sa a začal pri nej s radosťou podskakovať. Dante najprv záporne krútil hlavou, dával mu rôzne argumenty, prečo práve toto nie. Vedela som, že nechce svojho syna rozmaznávať a táto hračka je presný opak jeho zámeru. Ale keď sa na neho zapozeral s čiernymi uhlíkmi a neviditeľnými zreničkami, nemohol inak než prikývnuť. V duchu som sa usmievala nad jeho prešibanosťou.

„To už bude veľký chlapec. Pamätám si na tvoje piate narodeniny. Dostala si od nás-"

„Mikrofón na spievanie, hoci mi spev nikdy nešiel." Od srdca sa zasmejem.

„Nešiel," pripustí mama, „ale rada si si pospevovala."

„Myslím, že by som ho mala mať odložený v podkroví. Mohla by som ho podarovať Rosie na jej narodeniny. Na rozdiel odo mňa, jej spev ide."

„Ak chceš. Je to tvoj majetok a ja budem iba rada, ak poslúži niekomu inému, ako keby mal trčať niekde zapatrošený medzi pavučinami."

„Skutočne?" Pochybovačne zatiahnem. „Nebude ti to vadiť?"

„Rozhodne nie, kuriatko."

„Mami... nie som malá." Otrávene pretočím očami. Nepopriem však, že ma to oslovenie nezahrialo pri srdci.

„A čo? Pre mňa budeš malé dieťa aj v päťdesiatich." Zhlboka si povzdychne. „Tie roky tak rýchlo plynú, že sa nenazdám a za chvíľu budem ovoniavať kvetinky zospodu."

„Mami, prestaň s tými rečami. Dobre vieš, že ich nemám rada. Navyše si mladá, nechápem, prečo máš tendenciu s týmto začínať." Mierne nahnevane vyprsknem.

„Anya, nič netrvá večne. O jedno desaťročie budem mať šesťdesiatdva rokov. Nemôžeme ignorovať fakty."

„Ale mi nič neignorujeme. Dnes sa ľudia dožívajú aj deväťdesiatky tak, prosím, prestaň to tu vyťahovať. Vždy si bola plná života, prečo sa týmto vôbec zaoberáš." Nechápavo pokrútim hlavou, keď zrazu vypúlim oči. „Mami, si chorá?" Roztrasene vytisnem tri slovká, ktoré sú horšie než neznáma odpoveď.

Zaskočene sa na mňa zahľadí. Pozoruje ma rozšírenými očami a bledou tvárou. Otvorí ústa, zalapá po dychu a ruku si položí na srdce.

„Any, zlatko, čo ťa to, preboha, napadlo?"