STRATENÁ NÁDEJ

S E D E M

Kapitola siedma
Závislosť

Okolo obeda, počas toho ako som vysvetľovala  jednej dievčine, aký je rozdiel medzi sci-fi a fantasy, pretože sa nevedela rozhodnúť, ktorá kniha je lepšia, som započula vyzváňať svoj telefón. Počas práce by som ho samozrejme zdvíhať nemala, ale toto bola výnimka.

V prvom okamihu, ako som zbadala číslo môjho spolubývajúceho som sa zľakla, čo sa mohlo prihodiť. A keď mi povedal, aby som mu po skončení mojej práce v kníhkupectve priniesla čisté oblečenie, pretože to jeho je na popol som prekonávala prvotný šok.

Ani mi nevysvetlil, čo sa stalo, iba povedal ďakujem a zložil.

Toľká drzosť !

Dievča si vybralo nakoniec fantasy a keď opustila po ďalších dvadsiatich minútach toto nebo, moje myšlienky sa zase uberali smerom k telefonátu.

Domov som sa ponáhľala najviac ako som mohla a celú cestu domov aj k reštaurácií, ktorá je pomaly na opačnom konci mesta, kde pracuje som stihla prejsť za rekordných štyridsať minút. Pravdaže metrom, nie pešo.

Celá vyľakaná som vytočila jeho číslo a keď mi následne potom ako som čakala v bočnej uličke pri vstupe pre personál ďalších desať minút povedal, že ho počas prehratej stávky s druhým kuchárom hodil do pece som myslela, že z neho vymlátim dušu.

„A toto ti príde ako normálne ?" Vyprsknem s blčiacim hnevom v očiach a udriem ho po hlave.

„Máš snáď pätnásť rokov alebo si pacient vhodný na psychiatriu ? Nemáš snáď rozum ? Takto sa správa dospelý človek, prekrista ?" Prechádzam sa tam a naspäť ako tikajúca bomba.

„Nevieš si predstaviť ako som sa bála, čo sa ti stalo a ty mi povieš, že si ho hodil do pece ?!" Postavím sa rovno pred neho a ruky vyhadzujem do vzduchu.

Zrejme si začal uvedomovať, že sa zachoval nanajvýš hlúpo. Pozerá do zeme, puká si prsty a vyzerá ako prvák, ktorý dostal v škole prvú päťku. Po tomto uvedomení sa začnem cítiť zle. Nechcem mu nadávať, akoby som bola jeho mama, ale musí si uvedomiť, že toto jednoducho prehnal.

„Pozri, ja ti tu nechcem kázať. Ale toto ? Aspoň si mi mal povedať, že si v poriadku." Šepnem.

„Prepáč Anya, mal som sa zachovať inak. Mrzí ma, že som v tebe vyvolal strach o mňa. Zbytočne." Povzdychne si a vezme ma do náručia. Upokojujúco ma hľadí po vlasoch a chrbte, zrejme, aby som sa toľko nehnevala a nenechala ho upratovať celý týždeň neporiadok.

Och, úplne ako mama.

„Budem musieť ísť. Keď prídem domov, budeš tam ?" Poškrábe sa po zátylku.

„Nie, vieš, že nie. Musím pracovať a ty to vieš."

„Nechám ti uvarenú večeru." Povie, keď som od neho na meter vzdialená.

„S ničím iným som ani nerátala." S následným žmurknutím sa otočím na odchod.

Keďže mám ešte dajaký ten čas nazvyš, rozhodnem sa, si ísť kúpiť do Starbucksu môj obľúbený nápoj. Bez aspoň jednej šálky kávy denne by som si nevedela predstaviť normálne fungovať bez toho, aby som niekomu nevynadala za banalitu. Som proste závisláčka.

Nie som typ človeka, ktorému by vadil iný druh kávy a mala by som s ním problém. No, moja najobľúbenejšia je čisto čierna bez akýchkoľvek sladidiel alebo mlieka. Načo piť škoricové frappuccino, keď si môžem vychutnať tú úžasnú, horkú chuť kávy.