STRATENÁ NÁDEJ

Š E S Ť

Kapitola šiesta
Háčik

V piatok sme boli pozrieť Emily svadobné šaty. Avšak na moje prekvapenie sme žiadne, ktoré by nám hneď padli do oka nevideli. Dalo sa to však očakávať. Prešli sme iba niekoľko salónov. Em bola cestou naspäť smutná, ale keď som jej povedala, že určite nájde svoje vysnívané, len musí dobre hľadať, usúdila, že mám pravdu.

Na tie dobré veci sa nám oplatí čakať.

V šatni si napravím čiernu rifľovú sukňu a na ústa si nanesiem lesklý červený rúž. Dnes vyzerám po dlhej dobe k svetu.

Hádam neodplaším zákazníkov.

„Ahoj, Charlie. Ako to zatiaľ ide ?" Ako prvé sa pýtam zakaždým na prevádzku podniku, aby som bola v akom – takom obraze.

„Dnes tu je málo ľudí. Neviem, či to je dobre alebo naopak zle." Jej hlas mi prezrádza, že je mierne zmätená, vykoľajená a má strach.

Popozerám sa po miestnosti, aby som usúdila, či má pravdu alebo je iba paranoidná. Avšak musím usúdiť aj ja, že je tu viac miest prázdnych ako zaplnených. Za tých pár mesiacov, čo tu pracujem sa to ešte nebolo stalo.

„Je málo hodín. Určite príde viac ľudí večer ako teraz." Snažím sa ju trocha povzbudiť.

„Asi išli nakupovať darčeky. Však vieš, že nákupáky sú každý rok v tomto týždni preplnené ľuďmi."

„Oni sú preplnené stále, nie iba na Vianoce. Pokaždé mám pocit, že ma tam niekto zvalcuje." Zbadám ako ňou prejde triaška.

Spomínala mi, že nemá rada plný dav ľudí. Zvláštne však ? Niekto komu nerobí veľa ľudí pokope dobre, si otvorí strip klub, kde musí počítať s obrovským množstvom ľudí a vydýchaným vzduchom.

Ale Charlie je ten typ človeka, ktorý keď niečo chce, tak to dosiahne aj s akýmikoľvek prekážkami. Je priam nemožné, aby v San franciscu žena pred tridsať päťkou vlastnila niečo takéto zopár rokov.

Keby som nevedela, že peniaze zdedila po starom otcovi, tak by som si myslela, že vykradla banku. Táto budova síce nestála kopu peňazí, pretože mala a aj keď je zrekonštruovaná stále má nejaké tie svoje roky. Ale kvantum z nich vrazila do opravy, nábytku, nákladov a moc jej z nich neostalo.

No zato jej ostala radosť a úsmev na tvári. Ju robí hlavne šťastnou to, že dáva prácu niekomu, kto ju potrebuje. A aj keď si mohla otvoriť niečo slušnejšie ako vraví ona, toto je podľa nej to pravé.

„Kde je Ethan ?" Zmätene sa poobzerám okolo seba, keď ho nemôžem zahliadnuť. Že by si iba odskočil na záchod ?

„Ethan bude dnes trocha meškať. Má rande."

„Rande ?" Vidím, ako sa jej rysuje úškľabok na tvári a preto som o to viac zvedavejšia.

„Uhm. S jeho Amy." Neveriacky zaklipkám očami, ústa sa mi otvoria a o pár sekúnd nahodím presne taký istý úškľabok, aký zdobil jej tvár predtým ako nasadila profesionálny pohľad.

„A to si mu dovolila ? Žiadne choďte keď budeš mať voľný čas a nie počas práce ?"

„Any, keby si videla ako pekne ma prosil, nemohla som inak. Myslím, že by si bol aj kľakol na zem, keby som mu nedala na tých pár minút povolenie." Nahlas sa zasmejem, ale nikto to nezaregistruje, keďže o hudbu tu je postarané.

„Teraz je jasne vidieť, že som mala pravdu, keď som ti vravela, že je do nej zamilovaný. Tusím mi dlžíš päť dolárov." Provokačne na ňu pozriem. Pred pár mesiacmi sme sa stavili, či aj balič Ethan sa dokáže zamilovať. Ako je videť, mala som pravdu.