STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť D V A

Kapitola štyridsiata druhá
Celý môj život je boj

Debby som povedala, že si s jej bratom pohovorím, ale nenazbierala som v sebe dostatočnú odvahu na to, aby som to uskutočnila.

Som zbabelec.

Nič iné.

Tri dni si prehadzujem mobil v rukách. Dokonca som mala otvorený náš chat na whatsappe. Bohužiaľ, na povestné písmenká, z ktorých by som poskladala ako-tak zrozumiteľné vety, som kliknúť nedokázala.

Možno sa bojím jeho pohľadu. Pozeral by sa na mňa s hnevom alebo smútkom? A jeho slová by ma bodali alebo hriali pri srdci? Bolo by jeho objatie hrejivé ako kedysi? A čo ak si uvedomil, že ja nie som pre neho tá pravá?

Milión otázok v hlave, ale ani za nič si neviem prísť pre odpoveď. Radšej sa dobrovoľne umáram v myšlienkach, ktoré mi hlava predhadzuje.

Keď som pani Cardyovej na poslednom sedení rozprávala o svojej teórií srdca a rozumu, poradila mi, aby som nechala viesť tým, čo je mi bližšie. A tiež, aby som prijala samu seba takú, aká som. So svojou minulosťou aj budúcnosťou. Pretože, ak sa nebudem mať rada ja, ako ma môže milovať niekto iný bez toho, aby som o tom ustavične pochybovala?

Samozrejme, moje spomienky na znásilnenie budem mať v hlave do smrti. Živo si budem pamätať, ako sa ma tí bastardi dotýkali, budem cítiť ich dych na krku i tvári a budem počuť každý jeden výsmech či štipľavú poznámku. Ale ak by som sa utápala v sebaľútosti nad niečím, čo sa nedá zmeniť a hlavne, čo som si sama nevybrala, premrhala by som celý život, ktorý mám pred sebou. Jediná možnosť, tá najlepšia je, sa s mojím zneužitím zmieriť a prijať ho, pretože teraz už tvorí kúsok mňa. Mojej osobnosti.

Je tak prosté si to povedať. Akoby som rozprávala o niečom banálnom ako je predpoveď počasia. A tiež je naivná predstava myslieť si, že dodržanie tohto sľubu bude jednoduché. Bude to ťažšie ako cítiť žeravý plameň zloby a jedu skrúcajúceho sa okolo môjho tela, ktorého objatia by mi rozžeravili kosti až na samotný prach a popol.

Bude to trvať dlhý čas. Nemám predstavu, či sa budem o dva, sedem či trinásť rokov cítiť tak, ako predtým. Ale raz, raz nastane čas, kedy sa budem opäť cítiť živá. Budem sa tešiť zo slnečných lúčov na mojej tvári a s úsmevom na perách sledovať radosť a šťastie ľudí okolo mňa bez závisti a žiarlivosti. Nebude sa mi sťahovať vnútro z toho pocitu, ktorý mi nedá v noci spávať. Každá maličkosť mi opäť príde vzácna. Viem to. Iba treba nato čas. Nespočetne veľa času. Ale čas je liečiteľ na všetko a ja som sa mu rozhodla veriť.

Z chodby započujem zvonček. S povzdychom položím mobil na posteľ a pomalými krokmi sa vydám k dverám. Skepticky si premeriam Kylea sediaceho na mojej taburetke, ako sa so širokým úsmevom na perách s niekým zhovára.    

„Kamoška, máš návštevu!" Mierne po mne skríkne a naznačí mi, aby som si švihla. Skrivím obočie a len čo sa dostavím k dverám, nakuknem do chodby. Pri pohľade na moju návštevu skúpo vypúlim oči a niečo nezrozumiteľne zahabkám. Zdvihne pravý kútik úst a šibalsky sa uškrnie.

„Pustíš ma dnu alebo ma necháš utáboriť sa pred tvojimi dverami?" Omráčene mu pozerám do očí a nedokážem uveriť.

„Kamoška asi by si mu mala uvoľniť cestu, nemyslíš?"

„Ja-jasné, poď dnu." Odstúpim nabok a pomaly sa poberiem do izby. Posadím sa na posteľ a zrak upriem na zem, kde sa perfektne vynímajú jeho chodidlá na bledožltom huňatom koberci.