STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť Š T Y R I

Kapitola štyridsiata štvrtá
Chcem len ležať

Častokrát so sebou ľudia bývajú nespokojní. Obzerajú sa v zrkadle. Pozerajú, hľadajú, pozerajú a stále hľadajú na sebe tú jedinú chybičku krásy, ktorá im na sebe prekáža. Čo je najviac zarážajúce je to, že ani nevedia, čo konkrétne hľadajú. Iba majú tendenciu na sebe hľadať nedokonalosti. Nie sú spokojní s tým, čo vidia, pretože nesplňujú ideály niekoho iného.

Je to smutné. Pretože to, ak mi niekto povie, že mám napríklad veľký nos a mala by som si ho dať zmenšiť, neznamená, že to je pravda. Ak mi o pár centimetrov odstávajú uši, neznamená, že si ich musím utekať hneď na druhý deň prišiť.

A čo tak veľké a malé boky? Veľkosť stehien, rúk, pŕs či brucha? A v neposlednom rade zadku?

Ženy na seba kladú priveľké nároky. A ani sa nečudujem. Len čo vyjdem von z bytovky, uvidím na plagátoch všemožné modelky typu od A po Z. Každá z nich má bezchybné telo, vyretušovanú tvár a úsmev ako na reklamu zubnej pasty.

Muži majú zasa skreslenú predstavu o realite. Ženy si vyberajú na základe výzoru, nezáleží im na ich povahe, nechcú skúmať, čo je v ich duši, ale čo je v ich vnútri. A tiež som si všimla, že v poslednej dobe bývajú fitnes centrá viac než prepchaté. Na každom rohu sa mihne chlap so steroidmi a rukami väčšími než Hulk.

Neviem, kedy ľudom začalo takto priveľmi záležať na výzore. Je samozrejmé, že sa chceme páčiť. Máme to zapísané v našej DNA. No je skutočne výzor taký podstatný, aby sa kládol na prvé miesto?

Deti si odmalička prechádzajú šikanou práve kvôli výzoru. Začať sa to môže už v materskej škole, kde nemôžu mať viac ako šesť rokov. Keď si toho schopné nevinné stvorenia, ako potom môže ublížiť dospelý, vyzretý človek, ktorý by mal mať rozum? Pokračovať to môže na základnej i strednej škole a tiahnuť až na univerzitu či do práce. To, čo to so sebou prináša je omnoho horšie ako zrážka s autom. Psychické poruchy, pocit menejcennosti a žiadna sebaláska. Iba oči pre plač a sklamania zo seba samého.

Každý si tým raz prešiel. A ten, kto tvrdí, že nie, klame. Nemusí to trvať niekoľko rokov, ale každému boli aspoň raz za život venované negatívne slová či ohlasy. Škaredé, znechutené pohľady. Ohováranie.

Keď si takéto tvrdé rany zasadzujú vlastní, nevedia si predstaviť, aké to je obuť sa do iného družstva.

Neraz som videla, ako sa mladí ľudia posmievajú starším, nevládnym ľuďom. Akoby ich staroba nikdy nemala dostihnúť. O to horšie to je, ak sa navážajú do nás. Nemajú potuchy o tom, aké je to viesť život hendikepovaných. Oni sú obdarovaní. Majú to, čo nám chýba a aj tak si to nevážia. Neprikladajú tomu žiadnu váhu pokiaľ nie je neskoro.

A to je vec, ktorá mi nedá posledné dni spávať. Kyle je príliš zahĺbený sám do seba. Je bledý, prestáva komunikovať. Snažila som sa mu spestriť program. Som si vedomá, že mám pomerne nudný život a musí sa so mnou nudiť. Všetko robí totálne mechanicky. Pohybuje sa ako duch.

Neviem, kedy naposledy som od neho počula ironickú poznámku, či kedy mi venoval výsmešný úškľabok. Doslova prežíva. Opäť som zlyhala. Stalo sa to, čoho som sa najviac obávala. Dala som mu nádej na lepší život a nevedomky mu ju vzala.

Ruth sa u nás ešte neukázala a ja nemám odvahu jej písať. Nemôžem od nej žiadať, aby sa tu ukázala. Povedala mi, že Kyleovi pomôže, verím jej. Nechcem jej, ale písať prvá a otravovať ju, keď nemá čas. Ak splní svoje slová a príde mu pomôcť, budem jej do smrti zaviazaná. Ale musím počkať. Avšak neviem dokedy. Mám strach, že Kyle bude chcieť opäť urobiť niečo nekalé.