STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť D V A

Kapitola dvadsiata druhá
Hádka alebo také čosi

To, že láska bolí som zistila v šestnástich. Neviem či sa mám z toho smiať alebo plakať. Je to nízky vek na to, aby dievča zistilo, ako z toho pekelne bolí srdce, pokiaľ ide o prvú pravú lásku a nie o pubertálne hormóny. Zároveň však, keď ten pocit spozná, vie, ako bude bolieť tá druhá a preto sa jej radšej strání. Ale až pocit zmierenia, ktorý dá všetko do normálu, presne tak ako to bolo predtým, naplní vnútro uspokojivý pocit, že nič nie je stratené.

Po našom precitlivenom rozhovore ma Mason odviezol domov, kde sme sa rozlúčili. Nepovedali sme si posledné zbohom, pretože iba osud vie, či sa nám cesty ešte niekedy skrížia. A ja by som bola rada, keby tomu tak bolo, pretože navzdory všetkému, Mason nie je zlý človek a rozhodne by som neodmietla úlohu jeho kamarátky.

Na Brunove zvedavé otázky, kde som sa zdržala som neodpovedala. Zavrela som sa do izby skadiaľ som nevyšla celý deň. Preležala som v izbe celá strhaná a snažila si utriediť myšlienky v hlave. Náš rozhovor nebol bezúspešný a pochabý, v aký som dúfala a práve jeho priznanie bolo to, čo ma najviac zasiahlo.

Na druhý deň to so mnou nebolo o nič lepšie, čo sa odrazilo na mojej práci a nálade. Nebola som načisto podráždená, ale bolo tam čosi negatívne, čo ma nútilo ku každému správať sa nepriateľsky.

A presne to čosi sa rozhodlo uzrieť svetlo sveta aj v prítomnosti môjho priateľa, ktorý v tom bol celkom nevinne.

„Neviem či sa proti mne všetci spikli, ale toto je na nevydržanie. A ty, zlatko, aký si mala deň?"

„Ja deň stále mám a budem ho mať ešte dlhý." Nové knihy, ktoré priviezli asi pred trištvrte hodinou, ukladám do horných políc na prázdne miesta a momentálne si neviem užiť ani ich neopísateľnú vôňu novoty.

„Asi tu nie som jediný, kto má deň blbec." Zamrmle si.

„Nezlezieš dolu, keď už som tu?"

„Popravde, je mi tu dobre a mám prácu. Nemôžem sa flákať ako podaktorí." Významne sa na neho zahľadím z výšky vyše jedného metra, aby mu neuniklo, že tých podaktorých myslím konkrétne jeho.

Sakra, veď, kto si môže dovoliť odísť počas svojej práce len tak, akoby sa nechumelilo?

No jasné.

Boháči.

Tým sa prepečie všetko.

„Zle si sa vyspala, Any?" Akoby prilial vodu do ohňa.

„Nie, Dante, vyspala som sa doružova ako batoľa. Iba nechápem, prečo niektorí ľudia si môžu chodiť z práce a do práce, ako sa im zachce a nikto im nič na to nepovie."

„Tak o to tu ide? Vadí ti, kde a ako pracujem? Možno je môj kamarát majiteľ a pozíciu, na ktorej som, by som nikdy nedostal, ak by som bol neschopný a on by mi neveril ako vlastnému bratovi. Ale aj cez to všetko som sa nadrel a študoval do noci, len aby som školu dokončil s vyznamenaním a aby to nebola zbytočná robota! Any, ja predsa nemôžem za to, že ty pracuješ v kníhkupectve a strip klube." Slovo strip klub z neho vypadne s rozhorčením, akoby to bolo niečo nepredstaviteľné a nemorálne.

„Teraz sa ideš pre zmenu navážať do môjho povolania?" Neveriacky vypísknem.

„Nie, ale ty si začala prvá."

On začal,

ona začala,

ty si začala,

oni, ony začali.