STRATENÁ NÁDEJ

Š E S T N Á S Ť

Kapitola šestnásta
Prehováranie do duše

Ako sľúbil, čaká ma vonku opretý zadkom o kapotu auta. Podídem k nemu vyrovnanou chôdzou, pretože aj keď sa obávam toho, čo mi chce povedať, chcem vyzerať nad vecou. Nechcem, aby spoznal na mne jediné pochybnosti.

„Ponáhľaš sa domov ?" Nadvihnem obočie.

„Čo myslíš, Dante ? Je pár minút po druhej ráno a ja musím o pár hodín vstávať do práce číslo jeden." Týmto sa mu snažím naznačiť, aká bola jeho otázka neobyčajne hlúpa.

„Pravda tak inak. Porozprávame sa v aute. Naskoč."

Nastúpim bez frflania. Po prvé, rozhovoru by som sa nevyhla, nech by som sa snažila akokoľvek. Po druhé, pretože by som musela ísť metrom a kto by ním išiel, keď stojí vedľa auta, ktoré má tie najpohodlnejšie sedanky na svete. A po tretie, ehm, prvé dve bohato stačia.

Asi prvých desať minút sa vezieme mlčky. Iba rádio – ako vždy - nám spríjemňuje pre mňa neočakávané ticho. Pravú ruku, ktorou drží volant neustále presúva z jedného miesta na druhé, čo mi začína vadiť.

Viem, že chce začať dlho očakávanú konverzáciu, ale sám nevie ako. A ja tiež nie, preto to nechávam naňho. Pamäť mu slúži skvelo. Cestu mu nemusím vravieť, pamätá si ju odvtedy ako ma bol odviesť, čo bolo skoro pred mesiacom. Čas vážne uteká ako divý.

Pri mojej bytovke vypne motor. Pozerá cez čelné sklo na jeden bod bez pohnutia a uvažuje.

„Povedz mi, Any, prečo sa mi snažíš vyhýbať ? Urobil som niečo, čím by som ťa urazil, nahneval alebo sa ťa niečím dotkol ? Rozmýšľam nad tým celý čas, odkedy si ma poslala preč z kníhkupectva pred sviatkami. Pomôž mi to pochopiť, prosím, pretože sám na to asi neprídem, nech sa snažím sebeviac." Pozerá mi prenikavo do očí. Ako mu mám vysvetliť, že bezo mňa by mu bolo lepšie ? Mierne sa nadýchnem a pravou rukou sa rozpačito poškriabem po pleci.

„Dante, nič si také nespravil. Iba si nemyslím, že by to bolo správne. Ja mám svoj život rada a nerada by som ho pokazila sebe alebo niekomu ďalšiemu."

„Niekomu ďalšiemu ?" Spýta sa nechápavo a na čele sa mu vytvoria jemné vrásky.

„Tvojej manželke." Šepnem. Snažím sa na neho nepozerať, ale periférne vidím ako sa zamračí. Opatrne sa mu pozriem do očí a takmer zalapám po dychu. Toto je asi prvýkrát, kedy v nich má pravý, nefalšovaný hnev.

„Ako môž-" Začne, ale rýchlo mu skočím do reči.

„Videla som vás. Pred Vianocami. Pred kvetinárstvom. Bola som tam náhodou vedľa s kamarátkou kupovať šaty a keď sme ich dávali do auta, videla som vás oproti cez ulicu." Snažím sa mu vysvetliť, že som si o ňom nič nezisťovala a bola to iba blbá náhoda.

„Nič ti nevyčítam, Dante. Iba by som nerada bola pre niekoho zábavkou. Možno som postihnutá, ale aj ja mám svoju hodnotu a hrdosť. V ničom sa neodlišujem od ostatných dievčat a preto nesúhlasím so žiadnym návrhom byť tvojou bokovkou. Vážim si samú seba a tiež by som nikdy nedokázala zničiť niekomu vzťah. Ja taká nie som, Dante a budem rada, ak to pochopíš a prijmeš." Poviem na jeden nádych a pozriem na ruky uložené v mojom lone, pretože s červeňou v tvári nemám odvahu sa na neho, čo i len pozrieť.

Čo som sa zbláznila ?

Že bokovkou.

Bože Anya, nabudúce mysli ! Možno ťa ani nechcel dostať do postele.

Alebo chcel s tebou iba jeden sex, aby zistil, aké je to byť v posteli s postihnutou. Čo len tak mimochodom hocikto nezažije. A ty to takto bez ostychu na neho vybalíš.

Nemala by som sa predsa hanbiť, nie ?

Och, no za to sa cítim tak trápne, ale zároveň sa mi neuveriteľne uľavilo, že som mu to celé na rovinu povedala. Svoje pocity a to prečo som konala tak ako som konala.

Dobre. Teraz, keď sme si všetko vyjasnili, by ma mohol pustiť z auta a ja by som sa šla vyspať. Zohnem sa pre tašku, keď v tom započujem potláčaný smiech, ktorý sa stupňuje do úplného rehotu. Zarazene sa na neho pozriem, akoby mal tri hlavy a nadvihnem obočie.

Čo mu je, sakra, smiešne ?

Som mu na smiech kvôli tomu, ako som ho narovinu konfrontovala, že sa mu nechystám zničiť manželstvo ? Dlhodobý vzťah dvoch ľudí, ktorí by sa mali ľúbiť, dôverovať si a v žiadnom prípade sa nepodvádzať. Veď si preboha sľúbili vernosť. Ak nechcel byť svojej manželke verný, prečo si ju potom bral ? Nie je to férové voči mne a k nej už dupľom nie.

Je ten chlap vôbec v poriadku ?

„Any, drahá Any. Celkom zle si si to vysvetlila. Debby nie je moja manželka. Nemám manželku. Nemám dokonca ani priateľku. Debby je moja sestra." Povie celkom vážne, no aj napriek tomu, že má v očiach plamienky šibalstva, povedala by som, že sa v nich odráža zmes zármutku a bolesti.

Musí byť na mňa dosť komický pohľad. Zaskočená s vypúlenými očami, otvorenými ústami a najväčšou červeňou v tvári, akú som doteraz mala musím vyzerať k popukaniu. Dosť, že mi netečú sliny dolu kopcom ako bernardínovi.

Počula som, že má sestru. Prečo mi potom okamžite napadlo, že to bude manželka ? Neznášam typ žien, ktoré robia unáhlené závery a správajú sa ako podvedené milenky. A presne tak som sa zachovala teraz aj ja. Je mi zo seba zle.

A to, čo som mu tu vykričala. Och, tak neskutočne sa hanbím. Krivdila som mu. Namiesto toho, aby som sa správala ako dospelá sa chovám ako dieťa, puberťák bez rozumu.

„Ja- ja, prepáč Dante. Za čerstva som si vyvodila závery a potom som... ja-" Kokcem jedna radosť a neviem sa z toho vymotať.

„V pohode, Any. Stalo sa. Každý robí chyby a mohol som čakať, že by sa to mohlo stať. Hlavne, keď o mne toho veľa nevieš. Preto som chcel ísť na večeru. Aby sme sa normálne spoznali a nestalo sa jedno veľké nedorozumenie." S úsmevom ma chytí za ruku a jemne mi pohľadí palcom hánky prstov.

„Tak čo ? Pôjdeš ?" V očiach mu vidím svietiť nádej, tak ako keď vidím svetlušku poletovať po nočnej oblohe a ja nemám dôvod mu neveriť a ani nechcem, aby bol znovu zranený.

Trápil sa pre mňa zjavne dosť za posledné týždne. Cítim sa, preto veľmi zle. Neobviňujem ľudí, len tak bez dôkazov, ale toto bolo tak očividné až nakoniec nebolo. Môj šiesty zmysel utrpel porážku.

„Uhm... áno."

„Prídem pre teba v piatok o ôsmej. Môže byť ?"

„Môže." Prikývnem a celá vytešená s úsmevom od ucha k uchu, ktorý snažím maskovať vystúpim z auta.

°•*°•*°•*

Ahojte. 

Kapitola vychádza o jeden deň neskôr, hádam sa na mňa priveľmi nehneváte. Tento týždeň som mala poriadne nabitý. Ale môžem povedať, že od zajtra ( alebo skôr od piatku ) budú kapitoly vychádzať načas.

Čo hovoríte na rozhovor medzi našimi hrdinami ? Niektorí z vás tušili, že to nebude Danteho priateľka/ manželka. Ale nezúfajte, toto určite nebola jediná ( menšia ) zápletka.

Kapitola patrí medzi kratšie, čo som aj mala v pláne. Tie ďalšie alebo skôr kapitoly "druhej polovice príbehu" sú omnoho dlhšie.

PS: za prípadné chyby sa ospravedlňujem, časť som rýchlo prebehla ( áno viem, je to nezodpovedné )

PS2: ľúbim vás, slniečka

°•*°•*°•*