STRATENÁ NÁDEJ

T R I D S A Ť Š E S Ť

Kapitola tridsiata šiesta
Svetlo v tme

Zápach dezinfekcie.

To je prvá vec, ktorú moja myseľ zaregistruje. Žiadne premýšľanie nad tým, či som v nebi alebo pekle. Či môj život skončil a na mňa číha ťarcha mojich hriechov, ako to býva opisované v knihách a filmoch. Teraz viem, že pravda je na míle vzdialená od reality.

Mozog si pamätá. Na všetko. A aj keby som sa všemožne snažila vyhnať tú spomienku preč, niekam do úzadia vlastnej mysle, nepodarilo by sa mi to. Pretože, ak by to bolo možné už by bola preč.

Nechcem na to viac spomínať.

Nechcem to celé od začiatku po koniec vidieť pred očami.

Nechcem to prežívať znova.

Avšak človek si nenavyberá svoj osud. Nie je to tak? Karma dostihne každého. A ja som musela byť v minulom živote veľký omyl prírody.

Na ruke pocítim tlak. Mierne sa pomrvím a s námahou sa snažím trošičku, aspoň trošičku pridvihnúť viečka, aby som zistila, čo sa okolo mňa deje bez toho, aby som pocítila v hlave hrôzostrašné pulzovanie.

Prvú zbadám bielu, čisto bielu stenu, vedľa ktorej postáva tmavomodrá sedačka. V pravom rohu sa nachádza akýsi obraz. Neviem s presnosťou určiť o čo ide, bude to moderné umenie. Sú to samé farebné machule, ale v konečnom dôsledku to vyzerá očarujúco. Tesne pri ňom je postavený čierny stojací vešiak na odev a dáždniky, na ktorom je ledabolo prehodený olivový pánsky sveter. O pár centimetrov sa nachádzajú biele dvere so skriňou a menšou komodou, ktorú skrášľuje jeden prázdny sklenený pohár. Hlavu pomaly natočím doľava. Do očí mi udrú cez veľké odostreté okno, žiarivé lúče slnka, nad čím sa mierne zamračím a v pravom spánku ma trikrát pichne.

Svieti slnko, je deň. To značí, že tu musím ležať najmenej pár hodín.

Oči mi spočinú na mojej vernej kamarátke opretej o stenu. Zhlboka si ťaživo povzdychnem, a keď pocítim na dlani niečí dych, spomeniem si na dôvod môjho prebudenia. Prinútim sa opäť otvoriť oči a hoci mi to ide horko-ťažko, premôžem sa.

Na nepohodlnej a istotne tvrdej stoličke sedí Dante a polovicou tela leží na posteli pri mojich nohách. V ruke stíska tu moju a pootvorenými perami sa opiera o hánky. Vlasy mu padajú do očí a občas si pochrapne. Pri tomto pohľade musím nadvihnúť kútiky úst.

Je skutočne zlatý. Môj hrdina.

Zjavil sa v mojom živote ako hurikán. Rýchlo. Nečakane. Malo to tak byť? Má so mnou znášať útrapy a strastiplné cesty?

Mierne sa pomrvím, aby som si našla lepšiu polohu, no vtom otvorí oči a zabodne ich do mojej tváre. Široko sa usmeje, venuje mi bozk na čelo a so slovami, idem po lekára, sa vytratí z izby.

Neviem, čo je horšie. Či to, že je tu pri mne alebo to, že sa tvári tak, ako doteraz.

Čítaj, nepozerá sa na mňa cez prsty a nevenuje mi žiaden zamračený či dokonca opovrhovania hodný pohľad.

Ak je tu musí vedieť, čo sa stalo. Mala by som mu prísť odpudzujúca, šeredná a zneužitá. Nemal by sa na mňa usmievať a bozkávať ma.

Nie je to tak správne!

Mal by utekať najďalej ako vládze až na samý kraj sveta. Nechcem ho potopiť spolu so mnou na dno priekopy odkiaľ niet úniku. Zlo sa na mňa lepí ako na vernú kamarátku, ktorá ho víta s otvorenou náručou. On si takýto život plný zla nezaslúži. Je to skvelý muž s dobrým a vľúdnym srdcom a ešte krajšou dušou. Zaslúži si všetko šťastie sveta, niekoho lepšieho ako zneužitú, hendikepovanú ženu, s ktorou bude zažívať samé trápenia. Toto nie je jeho osud, ale môj.