STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť S E D E M

Kapitola dvadsiata siedma
Páčiš sa mi

Pevne ma uchopí za ruku a ťahá preč z tmy na denné svetlo. Nechápem, prečo mám vždy pri ňom tendenciu vytvárať unáhlené závery. Opäť som sa mýlila. To, čím si prešiel by som nepriala nikomu. Prísť o milovanú osobu práve vtom momente, keď je celý váš život pred vami. A nielen váš, ale aj dieťatka.

Spoločnej

rodiny.

Je to hrozný zážitok. Nie, zážitok nie je najvhodnejší termín pre toto pomenovanie. Strata. Vytrpel si on aj jeho rodina dosť a o malom Jayovi sa nedá ani vravieť. Neviem si predstaviť, že by som nepoznala jedného z mojich rodičov. Ale som si istá, že Dante mu bol mamou aj otcom. 

Pravdepodobne by som sa mala teraz hnevať a celá zúriť, že mi niečo takéto zatajoval. Mala by som mu to vyčítať, predhadzovať pred oči a prskať ako mačka. A asi som hlúpa, že som mu hneď odpustila. Ale napriek tomu, že sa viem rýchlo nahnevať, viem aj rýchlo odpúšťať. Nemám tendenciu niekoho držať v napätí niekoľko dní, keď viem dopredu, že sa mu chystám odpustiť. Načo je to dobré? Zbytočne by sa umáral vo výčitkách a tých má určite sám nespočetne. Nemusím mu pridávať ďalšie iba pre moju pomstu či lepší pocit. Sám vie, že sa nezachoval správne a poučil sa. Verím tomu.

Ak by však urobil niečo podobné ešte raz, zranilo by ma to. Už len z toho princípu dúfam, že mi povedal všetko, čo mal na srdci a nič iné netají.

Prejdeme sklenými dverami na rozľahlú záhradu. Svetielka, ktoré sú poprivezované na stromoch a stĺpikoch sa začínajú rozsvecovať.

Museli sme byť preč skutočne dlho, keď sa stihlo zotmieť.

Očkom sa snažím nájsť našich novomanželov, no zrak mi zastane na mojom tanieri s nedojedenou tortou. Automaticky sa vyberiem tým smerom, avšak keď mojou rukou trhne, uvedomím si, že má Dante so mnou stále prepletené prsty. Spýtavo sa na mňa zahľadí, a keď hlavou kývnem k tej maškrte, pokrúti nado mnou hlavou.

Už s cukrovinkami v rukách sa poberieme k mojim rodičom. Chudáci musia sa báť, kam sa podela ich dcéra. Sú k nám otočení chrbtom, a keď si všimnem, že sú zakecaní s Emilynou mamou položím im pred nich dva tanieriky a odplížim sa preč. Ani si ma nevšimli!

So zvyšnými pochutinkami, ktoré vzal Dante pre svojho syna docupkáme k jeho rodine. Nemusím vravieť, že srdce mám až niekde v hrdle a ruky sa mi trasú ako pri dvíhaní sto kilovej činky. Nemám tušenia, ako sa správať, čo hovoriť a bojím sa ako zareagujú. Vedia o mne vôbec? Budú súhlasiť s naším vzťahom? A čo povie jeho (bývalá) svokra? Ona bude určite proti. Veď ona vždy podrží miesto svojej dcére, aj keď už nie je medzi živými.

Len čo ich zbadám zastanem. Pôsobia ako šťastná rodina. Brunetka, ktorú som dnes videla po druhýkrát sa s Emily a malým Jayom hrá naháňačku. Som si istá, že Em má čo robiť, aby si tie šaty celé nedošpinila. Svoj zrak premiestnim na staršiu paniu, ktorá sedí vedľa Seanovej mamy a niečo jej vraví. Neuveriteľne sa podobajú. Majú tie isté črty tváre, oči a aj farbu vlasov. A aj keď je vidno maličké rozdiely, budú sestry.

Na chrbte pocítim dlaň, ktorá ma jemne postrčí dopredu. Úsekom pozriem Dantemu do očí, a len čo zazriem jeho tmavé oči, dych sa mi ako mávnutím prútika skľudní. Viem, že sa nemusím ničoho obávať, ak je pri mne. On je ten, ktorý ma pozná, rozumie mi a na nikoho názore nezáleží. Aj on má právo žiť svoj život a ak to bude niekomu vadiť, bude si musieť zvyknúť. Pretože ja sa ho nechystám opustiť. Aspoň v najbližšom čase určite nie.