STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť P Ä Ť

Kapitola štyridsiata piata
Náhodné stretnutie

„Anyaaa!" Za chrbtom započujem detské zvýsknutie, na ktoré sa automaticky zvrtnem.

Čupnem si, ruku nastavím k čelu tak, aby mi slnko nepálilo do očí a snažím sa nájsť telíčko toho detského hláska. Do náručia mi vletí malá napodobenina môjho milovaného hurikánu. Silno ma drobnými rúčkami objíme okolo krku a na líce vtisne mľaskavú pusu.

„Jay." Prekvapene vydýchnem. „Kde si sa tu vzal?"

Odtiahnem ho od seba na dĺžku paží a zaskočene sa mu zahľadím do očí. Na sebe má bledohnedé tričko a olivové šortky. Šiltovka s malým psom z niektorej rozprávky od Disneyho mu sedí na hlave ako uliata a v rukách drží zopár kamienkov, ktoré mi pred malou chvíľou zatláčal do tela ako pri kvalitnej masáži.

„S Debby a ockom sme sa vybrali na zmrzku. Vedela si o tom, že z nej strašne studenia zuby?" Spýta sa ma s mierne prižmúrenými očami a našpúlenými perami. Nadvihnem pravý kútik a prikývnem. Rozhliadam sa vôkol seba, či niekde neuvidím spomínaných členov rodinky. Popri nás prechádza húfa ľudí, ale tých ktorých hľadám nezahliadnem.

„Počuj, drobček, ty si utiekol?"

Miesto odpovede sa začne ošívať. Zrak upriami na kamene, ktoré medzičasom odhodil na zem. S rukami za chrbtom do nich topánočkou začne šťuchať."

„Prečo si od nás odišla?" Zamrmle si popod nos, až mám problém mu rozumieť. „Prestala si nás mať rada?" Oči s neskrývaným smútkom malého, strateného šteniatka zapichne spopod mihalníc do mojich. Pri tom pohľade ma silno pichne v hrudi.

Vôbec som si počas tých mesiacov neuvedomila, aký vplyv môže mať moje odlúčenie na toto malé stvorenie. Nepomyslela som na to ani jediný raz.

Myslela som, že konám dobre. Chcela som si celú tú vec nechať prejsť hlavou, respektíve na ňu zabudnúť a vytesniť z hlavy. Dať si odstup od ľudí a vytvoriť si imaginárny svet, v ktorom by som žila svoj vysnívaný sen. Chcela som dopriať Dantemu bezchybný život. Dúfala som, že si uvedomí skutočnosť, že ja nie som pre neho tá pravá osoba.

Napriek všetkému som sa nehorázne mýlila. Bezchybný život neexistuje. Aj keď sa to niekedy nezdá, každý človek z tých skoro ôsmich miliárd obyvateľov Zeme zažíva zlé obdobia. Nikto na svete nežije vysnívaný, rozprávkový život. Môj život bez Danteho nemá cenu a tento malý škriatok je tiež jeho súčasťou. Sebeckosť mi zaslepila úsudok.

„Vôbec nie. Akoby som vás nemohla mať rada? Veď to je nemožné, Jay." Pohladím ho po hebkom líčku. „Ľúbim vás. Tvojho ocka aj teba. Iba som potrebovala byť istý čas sama. Ale už som tu a nikam neodídem."

„Aké dojemné." Zatiahne Kyle sediaci na lavičke. Znudene sa opiera, slnečné okuliare mu padajú z nosa a pohľad upiera neprítomne dakam pred seba do neznáma. Jasne mi dáva najavo, ako veľmi sa nudí a ako ho otravuje so mnou tráviť čas vonku na čerstvom vzduchu.

„Drobček, tento nepríjemný, no zato veľmi šikovný chlapec je Kyle, môj kamarát. Kyle toto je Jay. Danteho syn."

„Ale hovno!" Zasmeje sa a premeria si Jaya od vrchu po spodok s úškľabkom na tvári. Ten sa prikrčí za mňa a chytí ma za tričko hľadajúc ochranu. „Nepochválila si sa, že tvoj drahý má decko."

„Prestaň s tými sprostými rečami." Prebodnem ho pohľadom. Chytím Jaya za ruku a postavím sa. „Mali by sme zavolať tvojmu otcovi. Určite ho tu o chvíľu niekde trafí šľak. Nemôžeš utekať, Jay, tvoj ocko sa o teba musí veľmi báť."