STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť S E D E M

Kapitola štyridsiata siedma
Pohroma

Vystúpim pred menším starším domom bielej farby. Nachádza sa v odľahlejšej časti mesta. Za roky, ktoré tu žijem som sa sem nedostala. Nikdy ma sem nič nelákalo.

Dom stojí blízko lesa, okolo neho je samá zeleň a široko-ďaleko žiadny susedia. V aute som však zavadila očkom o tabuľu s nápisom ranč, ktorý sa nachádza neďaleko. 

Dante vyrovnane zazvoní na čierny zvonček pri bránke. Ja vedľa neho neisto prešľapujem, nevediac, čo očakávať.

„Nemala som nechať Kylea samého." Zadumano zamrmlem. Napravím Jayovi slnečné okuliarky a ukazovákom mu brnknem po nošteku.

„Nie je sám. Je s ním Brčko. Prospeje mu byť chvíľu v chlapskej spoločnosti."

Spoločne s jeho posledným slovom sa otvoria dvere, cez ktoré prejde postarší chlap s menším pivným bruchom. Náhlivo sa ponáhľa s nemalým zväzkom kľúčov k nám. Počas odomykania si všimnem v jeho pomaly vypadávajúcich vlasoch šediny. Nad hornou perou sa mu tiahnu ryšavé fúziky a s hrubým obočím mi nesmierne pripomína postavičku z filmu. Neviem si však ani za svet spomenúť, ktorú.

Ihneď, ako nám uvoľní vstup, mu do náruče vyskočí Jay, ktorého hravo chytí. Srdečne sa zvíta s Dantem. Na mňa ledabolo kývne hlavou a aj keď vidím ako sa snaží, stojí ho to zjavne veľa úsilia.

Dante vyhľadá moju ruku a povzbudzujúco si so mnou prepletie prsty. Trochu spomalím krok a nenápadne natiahnem krk. Keď sa uistím, že drobec aj s jeho starým otcom nás nemôžu počuť, zastanem.

Bleskovo sa otočím k môjmu priateľovi a neveriacky na neho vyvalím oči. So spýtavým pohľadom zdvihne nechápavo obočie v nemej otázke. Pokúsim sa o druhý pokus, pri ktorom sa tentokrát zatvárim mierne vyčítavo a telepatiou sa mu snažím natrepať do hlavy všetky myšlienky, ktoré mi práve kolujú v hlave.

„Prečo si mi nepovedal, kam ideme?" Potichu zo seba rýchlo vyhŕknem otázku.

„Povedal." Udivene si ma premeria.

„To je síce pekné. Máš u mňa malý plusový bodík za to, že si na to nezabudol. Nemení to, ale nič na veci, že polovicu informácií si mi zamlčal."

„Drahá Any, na nič som nezabudol. Dátum som ti povedal v utorok, čas som ti napísal včera do správy a odvoz som zariadil," prstom si namieri na hruď, „seba. Prišli sme na čas, tak poď nech nečakajú."

„Práve o tom hovorím. Myslela som, že pôjdeme na večeru k tvojim rodičom." Pošepky zastonám. „Nerátala som s tým, že by si ma zobral na večeru k tvojim svokrovcom."

„Asi som ti to mal povedať. Nenapadlo mi, že by to bol problém." Rozpačito sa poškriabe po zátylku a palcom mi prejde po chrbte dlane.

„Nie, nie je to problém. Iba ma to trochu zaskočilo."

Trochu dosť.

„Si si tým istá? Môžeme odísť."

„To je v poriadku. Raz by som sa s nimi musela stretnúť tak či tak, no nie?" Vtisnem mu na hánky drobný bozk. „Asi by sme mali ísť, aby nám nevychladlo jedlo."

Ruka v ruke sa poberieme dnu cez otvorené čierne dvere so striebornou kľučkou v tvare gule. Chodba je priestranná, steny bledozelené. Nie som zástancom takýchto farieb, oveľa radšej mám na stenách neutrálne, ale musím uznať, že sem sa dokonale hodí. Na rohu stojí hnedá skriňa s malým botníkom. A v strede pravej steny je namontované okrúhle zrkadlo.