STRATENÁ NÁDEJ

P Ä Ť D E S I A T D V A

Kapitola päťdesiata druhá
Šťastie

D a n t e

„Nie, nie, nie, tam to nedávaj!" Zakričí na mňa z kuchyne moja priateľka odetá do letných bledozelenkastých šiat na ramienka, cez ktoré jej presvíta celé telo. Stojí ma všetko úsilie ovládať sa, aby som na ňu neskočil.

„A kam inam?" Otočím sa k nej s naloženou táckou cukroviniek.

Na ich prípravu sa dobrovoľne podujal brčko, z čoho som nebol najprv dvakrát nadšený. Musel som však nedobrovoľne súhlasiť, keď ma Anya spražila varovným pohľadom, ktorým mi dala jasne najavo, aby som nič neskúšal.

„Sem." Vytrhne mi tácku z rúk a položí ju na opačnú stranu záhradného stola. Nie je jedno, či sa nachádza na južnej alebo severnej strane?

„Drahá Any, myslím, že tým sušienkam je srdečne jedno, kde sú položené. Radšej by si si na ne mala dávať pozor, aby ti neutiekli. Tiež by si vzala nohy na ramená, keby si ťa plánoval niekto vychutnať." Pozriem jej do očí so smrteľne vážnym pohľadom, ale keď si všimnem, ako sa jej v nich žiarivo blýska, nemôžem si pomôcť.

Kútiky úst sa mi začnú nadvihovať nahor. Oči jej padnú na malé, no zato badateľné jamky, ktoré sa mi vytvorili na lícach. Pohľad jej zmäkne ako zakaždým, keď ich zbadá a viditeľne sa uvoľní. Vystreté plecia jej padnú do prijateľnejšej polohy a pery, tie božské pery, ktoré chutia sladšie než maliny, vykúzlia ten najkrajší úsmev na svete.

Vlasy takmer identické so slnečnými lúčmi, ktoré pred chvíľou mala ešte vlhké zo sprchy, si prehodí spredu na chrbát a ruky prekríži na prsiach. Zubami si zahryzne do spodnej pery a ja viem, že to celé robí iba preto, aby ma rozdráždila. Podíde ku mne slimačím tempom, ale zato výrazom predátora skenuje celú moju maličkosť.

„Ak by si ma chcel niekto vychutnať, rozhodne by som nohy na ramená nebrala." Pošepká mi dráždivo do ucha. Zubami prejde po ušnom lalôčiku a bradavkami sa mi zapicháva do hrude.

Ona si nevzala, sakra, podprsenku???

Pevne ju chytím za pás a jej telo narazí hrubo do môjho. Zatacká sa, ale stále ju držím. Pravou rukou sa začnem nenápadne posúvať nahor. Na chrbát jej kreslím ornamenty, prevažne krúžky až kým sa nedostanem tam, kde by som mal cez tenkú látku zacítiť dva háčiky.

Nič.

Skloním hlavu, perami začnem maznať jej krk. Stačí tak málo a jej pozornosť sa ocitne na bode mrazu. Prstami sa prešmyknem medzi nás, a keď bruškami palca prejdem po stvrdnutej bradavke, je mi jasné, že som sa nemýlil.

Do ucha jej zašepkám otázku, ktorá mi koluje hlavou posledných pár minút. Na dostatočnú odpoveď mi stačí aj jej slabé zahmkanie, keďže viem, že momentálne sa nenachádza v stave zrodenom na komunikáciu.

Tľapnem ju po zadku, dúfajúc, že aspoň nohavičky spĺňajú svoju funkciu. Jazykom prejdem krátkou cestičkou od krku pod ucho, kde sa nachádza jej slabé miestočko.

„Mali by sme to ísť dokončiť, Any." Pošepcem jej do uška.

„Uhm." Odtiahne sa na pár milimetrov. Privrie oči a vlepí mi ďalší, žiadostivejší bozk, akoby som pred chvíľou nič nevravel.

„Zlatko, čochvíľa sú tu hostia." Hoci nerád a stojí ma to mnoho úsilia, odtiahnem ju od seba na dĺžku paží. „Oslava." Ozrejmím jej na pripomenutie.

„Híí!" Zhíkne, keď sa preberie z tranzu. „Musím ísť nájsť sviečky." Utečie dovnútra ako víchor. Tá ženská je občas nezastaviteľná.