STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť T R I

Kapitola dvadsiata tretia
Výber šiat

Sedím v aute, prepínam rádio z jednej stanice na druhú a áno, nudím sa. Prečo nikde nemôžu dávať tie klasické, pop piesne miesto trápneho rapu, z ktorého by som si najradšej omlátila hlavu o palubnú dosku. S povzdychom naladím stanicu KALW a len čo započujem Blinding Lights od The Weeknd–a, mi na tvári naskočí psychopatický úsmev– tak ho nazval môj spolubývajúci- a začnem si na plné hrdlo pospevovať spolu s ním.

Však čo! Emily sa dakam vyparila, sama čakám v jej aute a na parkovisku blízko mňa sa nachádzajú prázdne autá. Nikto ma nepočuje a nevidí, čiže moja česť zostane zachovaná.

Ktovie dokedy.

Okamžite sebou trhnem, keď niekoho dlane dopadnú s buchotom na okno auta, čím mu dám, aj keď nevedomky vedieť, že som ho zaregistrovala. Hlavou pomaly pootočím doprava, modliac sa, nech to nie je žiaden vrah ani díler drog, ale aspoň bezdomovec, ktorý bude chcieť zopár peňazí na jedlo a alkohol. Avšak, keď zbadám rehotajúceho sa Seana, ktorý sa od toho smiechu (ne)dajbože pociká spoločne s Em, prevrátim očami a ukážem im nepatričné gesto.

Veď jasné, minimálne šesť dní som nevidela v správach správu o prepadnutí na parkovisku. Tak, preboha, ako som si len mohla dovoliť myšlienku na to, že by mi skutočne chcel dakto zapichnúť nôž do brucha?

Vystúpim z auta, zabuchnem dvere a opriem sa o ne zadkom s prekríženými rukami cez prsia.

„Už sa dosmejete?" 

Pozerám ako sa prehýbajú v páse, Emily si zrejme fotí moju kamennú tvár a ja medzitým rozmýšľam, čo tu dočerta robí Sean.

„Anya, keby si sa bola videla! Inak bolo ťa hádam počuť až na koniec parkoviska. Tvoj vreskot sa nám bude hodiť na svadbe, keď bude nejeden ožran vyvádzať." Sean sa šklebí a popritom si mädlí ruky, akoby práve vyhral prezidentské voľby. Niežeby chcel byť prezidentom.

„Čo ty tu vôbec robíš?"

„Blízko býva bratranec, tak som ho bol pozvať na svadbu. Osobne. Aby si bral príklad, keďže on mi na tú jeho poslal iba jednu neosobnú pozvánku. Šťastie, že som ho stihol, mal naponáhlo."

„Nie, prosím už s tým nezačínaj." Hlesne Emily. „Rozpráva mi o tom celý týždeň. Je to otravné."

„Nie je to otravné, ty potvorka." Začnú do seba štuchať prstami ako malé deti.

Je na nich pekný pohľad. U nich sa nemusím obávať, že by sa jedného dňa chceli rozviesť, pretože tento hašteriaci párik nemôže byť viac, no viac hašteriaci.

Pamätám si deň, keď sa spoznali. Boli sme s Em a pár kamarátkami v zábavnom parku. Ako býva u mojej kamarátky zvykom vždy, kam prídeme, si musí ísť kúpiť pitie a jedlo. Nech sú to trebárs orechy alebo ovocie, je jej to jedno. Neznesie totiž pocit, že by jej malo začať škŕkať v bruchu odvtedy, ako sa počas jej školského príhovoru na začiatku roka pred celou školou začal prebúdzať jej prázdny žalúdok. Dva mesiace z toho bola hotová senzácia, pretože to bol úplne prvý príhovor, ktorého sa ujala ako prezidentka školskej rady. Voľby prebiehali totiž ešte pred prázdninami koncom roka, ktorý vtedy ukončila bývalá prezidentka-maturantka Savannah Cooperová. Priznám sa, že aj mne bolo do smiechu. Komu však nie, keď sa škŕkanie ozývalo cez mikrofón hlasnejšie ako jej vlastný hlas a k tomu na celú sálu? Začali ju prezývať škŕkavka, čo postupom času utíchlo. Ibaže následky ostali.

No a po troch atrakciách si zmyslela, že je hladná. Najprv som sa na ňu pozerala ako na blázna. Nechápala som či to myslí skutočne vážne, pretože ísť na kolotoče s plným bruchom nie je práve bohvie čo. Tak sme sa oddelili od skupinky s tým, že ich dobehneme, keď jej trochu vytrávi. Čakali sme v rade na hot–dog asi desať minút, a keď jej ho predavač podal, začala sa sťažovať, že má na ňom primálo horčice, pričom si vyslovene želala extra dávku. Tak sa tam zvrhla hádka o tom, že žiadna extra dávka nebude, pretože nie je žiaden VIP hosť a jeho jednoducho nezaujíma, že si niečo želala. Nato stratila Emily nervy s tým, že čo je to za nemožnú obsluhu. A keď mu robí taký nehorázny problém vziať do rúk tubu s horčicou a ešte jedenkrát ju stlačiť, tak si tam dá tú horčicu sama, pretože ona to odmieta jesť suché.