STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I D S A Ť J E D E N

Kapitola štyridsiata prvá
Nie si jediná, ktorá trpí

Domov sme sa dostali po druhej hodine. Kyle ma celú cestu bombardoval zvedavými otázkami, ktoré som sa snažila plne ignorovať. Viem, nie je to milé ani slušné. Avšak počas hlbokej noci, kedy sme sa viezli unavení špinavým metrom, som nemala chuť vysvetľovať pubertiakovi, že za moje vynechané návštevy u neho v centre, za ktoré bol na mňa nahnevaný môže znásilnenie. Tiež by nebolo vhodné, aby som rozprávala takto verejne o mojej traume zo špinavej uličky plnej odpadkov. Ktokoľvek by nás mohol počuť a to som pochopiteľne nechcela. Nie som rada stredobodom pozornosti a tobôž nie ľútosti.

Pravdupovediac, nechystala som sa mu s tým zdôveriť. Vôbec. Prvý dôvod je ten, že je mladý a svojich starostí má vyše hlavy. Nebolo by múdre mu na zlatej tácke podsúvať svoje. A druhý dôvod je prostý. Nie som pripravená o tom niekomu vravieť. Práve preto prepustili po jednom dni, dvoch zadržaných chlapíkov z tej bandy špinavcov.

Trestné oznámenie som nepodala. Strach bol silnejší než ja. Nemohla by som sedieť za malým stolíkom, oproti mne pár policajtov usrkávajúcich si z kávy, ktorí by sa mi snažili všemožne nahovoriť, že spravodlivosť je v ich rukách a nemám sa čoho obávať. Zatiaľ čo ja by som sa krčila na studenej kovovej stoličke a rozprávala im o svojom zneuctení do najpodrobnejších detailov, aby oni z toho mali fajn príbeh a nakoniec s tým nič nespravili. Povedzme si úprimne, je to iba banda hlupákov, ktorí si myslia, že ak majú na sebe uniformu a za nohavicami zbraň, môžu všetko. A ak by som podala oznámenie teraz, dozaista by nikoho nenašli. Každý rozumný človek by zdrhol preč, ak by mu hrozilo väzenie.

Kylea som poslala spať a sama som sa zavrela do izby. Sedela som na posteli, neprítomne hľadela von oknom na osvietenú časť mesta a priala si na malú chvíľu nebyť. Necítiť nič z toho, čo som cítila. Nespomínať si na nič, čo sa mi vybavovalo v mysli a čo ma chodievalo strašiť. A nemyslieť na tú tupú bolesť srdca. Nie len z toho zážitku, ale aj zo straty jeho. Danteho.

Nikdy pre neho nebudem dostatočne dobrá.

Pár dní všetko pokračovalo v tom istom zabehnutom kolobehu. Kyle prestal vyzvedať. Zrejme si uvedomil, že mu na jeho otázky neodpoviem. Aspoň nie teraz. Ráno sme chodievali do kníhkupectva, potom domov a večer do klubu.

Kylie som od nášho konfliktu nevidela. Neviem, či ju Charlie vyhodila alebo jej iba dala pár dní na zamyslenie. Nikto mi nič nepovedal a ja som sa nepýtala. V kútiku duše ma však mátala otázka, prečo ma tak priveľmi neznáša. K ľudom sa snažím správať s úctou a k nikomu nebývam nepríjemná, ak ma ten človek niečím neurazí. Bolo mi to ľúto. Napriek všetkému je to moja kolegyňa. Je pravda, že od začiatku sa extrémne nemusíme, ale ak by sa správala slušne, nemala by som s ňou žiaden problém.

V utorky a piatky chodievame na prechádzky a dvakrát sme boli v jednom fitnes centre, kde som Kylea podľa jeho slov umučila na smrť. Pritom sme robili iba základné cvičenia, ktoré určite musel robiť s Robin, keďže ja ich poznám od nej. Čo nespraví pár dní abstinencie od pravidelného cvičenia.

Práve teraz sa nachádzame v parku, stojíme v rade na zmrzlinu a potíme sa ako prasatá pri pohľade na rozžeravenú pec. Občas sa pri nás zastaví dieťa a pozerá s otvorenými ústami. Zopár z nich povedalo mame, že máme zvláštne nohy a niektoré, že aj oni by chceli takú peknú ligotavú ozdobu, akú mám ja. Nato im rodičia pošepkali, že je dobre, že oni takú žiarivú, iskrivú či jagavú ozdobu nepotrebujú a potom nám venovali jeden ospravedlňujúci pohľad.

Párkrát som musela chytiť Kyleovu ruku a pevne ju stisnúť, aby dieťaťu niečo škaredé neodvrkol. Videla som na ňom, ako mu tie reči nerobili dobre. Vytáčali ho. V očiach mu blčal hnev. Musím však uznať, že toto bola vskutku dobrá lekcia.