STRATENÁ NÁDEJ

T R I

Kapitola tretia
Neznámy

„Pani, prosím Vás, mohli by ste tú knihu odložiť naspäť na svoje miesto, pokiaľ ju nechcete kúpiť ?" Podídem k jednej staršej panej, ktorá už asi hodinu sedí v kresle a číta knihu.

„A to už prečo ?"

„Pretože my nie sme knižnica a nemôžete si sem prísť každý deň o jedenástej, sadnúť a čítať niekoľko hodín knihy." Milo sa jej snažím dohovoriť.

„Určite ti neublíži, ak ma tu necháš a nebudeš si ma všímať, tak ako to bolo doteraz." Povie a svoju pozornosť opäť začne venovať knihe.

„Ale ako som už vravela, my nie sme knižnica, ale kníhkupectvo. Tu sa knihy nakupujú. Knižnica sa nachádza o tri bloky ďalej."

„Ako si povedala je o tri bloky ďalej a ja mám šesťdesiatpäť rokov. Nemala by som sa tak namáhať." Po tejto vete mi začne dochádzať trpezlivosť.

„Pozrite-"

„Ja osobne si myslím, že slečna má pravdu." Započujem za sebou hlboký a miestami chrapľavý hlas.

„Buď si tú knihu kúpte alebo odíďte." Poviem nekompromisne, na čo sa na mňa zamračí, zdvihne sa z kresla a knihu mi hodí do ruky ako psovi kosť. S frflaním na celý obchod a nevychovaných obyvateľov San Francisca odíde.

Knihu položím úhľadne na regál, tam kde patrí a otočím sa. V tom momente sa mi zasekne dych. Pred sebou vidím... skvost. A to nepreháňam.

Pokiaľ toto nie je podobizeň boha, tak ja neviem, čo iné by to mohlo byť.

Muž s tmavohnedými vlasmi a tmavohnedými ba až skoro čiernymi očami pozerá uprene na mňa. Výrazné lícne kosti mu pokrýva asi trojdňové strnisko, ktoré mu rozhodne viac pridáva na elegancií a sexepíle ako odoberá.

Prezerám si ho celkom dlho a keď mi dôjde, že na neho doslova čumím, rýchlo sa pozriem inam.

„Ďakujem, že ste mi pomohli s tou staršou dámou." Opäť sa mu pozriem do tých čarovných očí, ktoré ma celú pohlcujú a mierne sa usmejem.

„Dámou by som ju nenazval, ale rado sa stalo." Podídem k pultu, kam mi položil knihu a nablokujem ju.

„Hamlet ?" Toto by som na neho netipovala, ale tak nepoznám ho.

„Áno."

„Prosím ?" Nechápavo sa spýtam.

„Hamlet."

Ou.

Musela som to povedať nahlas.

„Prajem príjemné čítanie. Hádam sa Vám kniha bude páčiť." Naučená formulka zo mňa vypadne na jeden nádych.

„Ďakujem." Poslednýkrát mi pozrie do očí a cez dvere odíde preč.

Našťastie ma už žiadne komplikácie nepostihnú a o jednej môžem ísť domov.

Nancy, moja kolegyňa musela celý týždeň ostať doma so svojou chorou päťročnou dcérou, tak som za ňu zaskakovala. Chúďa, má to ťažké. Jej priateľ ju zbabelo opustil, keď zistil, že čaká dieťa a za tých pár dolárov, čo dostane tu je rada, že zaplatí účty. Kvôli nečakanému tehotenstvu musela opustiť univerzitu, ale myslím, že to vôbec neľutuje. Viem, že zopár peňazí jej posielajú rodičia, ale tí taktiež na tom nie sú najlepšie.

Hold, my nenarodení pod šťastnou hviezdou máme takýto život.

Ale za to sme veľmi štedrí, ohľaduplní, nápomocní a láskaví. Vieme o čom je skutočný život a tamtí, čo jazdia v drahých autách, na ktoré im dakto zarobil a medzi sebou sa ohovárajú a podvádzajú o tom nemajú ani páru.