STRATENÁ NÁDEJ

Š T Y R I

Kapitola štvrtá
Nedostatok financií

Prvá reakcia bola schovať sa pod bar, ale potom mi napadlo, že ma už videl a po druhé nie som dieťa. Takže som sa iba otočila chrbtom a podala Charlie tú litrovú fľašu.

Celý čas som cítila jeho pohľad ako sa mi zarezáva do chrbta, ale ani za nič som sa neotočila jeho smerom. V hlave mi kolovali otázky typu: Je tu prvý raz alebo sem chodí pravidelne a nikdy som si ho nevšimla ? Prišiel sem náhodne alebo má s niekým stretnutie ? Čo ak vedel, že tu pracujem ?

Ale to je blbosť. Musel by byť policajt alebo tajný agent a ja nemám žiadny problém so zákonom.

Keď som sa tam odhodlala pozrieť, zistila som, že na jeho mieste nikto nie je.

Zrejme odiešiel.

„Môžem si objednať ?" Za chrbtom začujem jeho hlas. Musí to byť on. Na taký čarovný hlas sa nezabúda.

„Samozrejme." Otočím sa tvárou k nemu a profesionálne sa usmejem.

„Čo to bude ?"

„Whiskey." Zapozeraná do jeho očí takmer nepostrehnem odpoveď.

„Hneď to bude." Zohnem sa pod pult po pohár a z poličky schmatnem whiskey.

„Bude to sedem dolárov." Vytiahne peňaženku a podá mi ich do ruky. Nie ako každý druhý, ktorý mi ich hodí na pult.

„Chodíte sem často ?" Moja zvedavosť sa nevedela utiahnuť do kúta.

„Nie. Mal som sa s niekým stretnúť." Povie a odpije si ďalší dúšok.

„Prečo ?" Presunie zrak z pohára na mňa a zadíva sa mi intenzívne do očí až sa zachvejem.

„Pracujem tu dlho a nikdy som vás tu nevidela." Nedbanlivo myknem pravým ramenom, akoby som sa predchvíľou nič nepýtala a začnem leštiť pohár.

Periférne vidím ako si to tu poobzerá a trochu nakrčí čelo. Asi sa mu to tu vôbec nepozdáva. Nie asi. Určite.

„Prečo tu pracujete ?" Najprv sa zatvárim nechápavo, ale potom mi dôjde, že on zrejme nebude trpieť nedostatkom financií.

„Potrebujem peniaze."

„Nepracujete náhodou v kníhkupectve ?" Nadvihne obočie.

„To áno, ale tam dostanem za mesiac toľko, čo tu skoro za dva týždne." Uchechtnem sa.

„Možno sa vám to tu zdá divné, čo nebudem protirečiť, pretože zákazníci vedia byť poriadné prasatá. Ale ľudia tu naokolo, sú skvelí. Možno máte predsudky." Kývnem hlavou k dievčatám na tyči, keď sa opriem zadkom o skrinku za mnou.

„Ale toto sú ľudia, ktorí takisto ako ja nemajú peniaze. A snažia sa, si ich iba privyrobiť ako sa dá."

Keď nemáš z čoho žiť, urobíš maximum pre to, aby si mal, čo do úst. Aj keď sa to bude zdať ako veľká obeta.

„Páči sa vám zatiaľ kniha ?"

„Áno." Cítim jeho pohľad na mojej protéze a aj keď sa nič neopýta viem, že ho to zaujíma. No je to cudzí človek a ja mu nemienim vešať na nos moje súkromie. Dokoca ani Ethan nevie, prečo som o nohu prišla.

Raz, keď som tu chytila slabšiu chvíľku som o tom porozprávala Charlie. Bolo to tesne potom, ako mal jeden opitý chlapík narážky. Pamätám si ako mu vtedy dokonca aj Ethan vrazil, čo som sa čudovala, lebo som tu pracovala asi mesiac. Moc sme sa nerozprávali a nemali medzi sebou žiaden vzťah. Ani kamarátstvom by som to nenazvala. Bola som tu taká stratená. Ako malé káčatko. Nakoniec ho Tony musel vyhodiť.