STRATENÁ NÁDEJ

T R I D S A Ť J E D E N

Kapitola tridsiata prvá
Čas strávený pokope

Ráno sa prebudím na svetlo slnečných lúčov, prechádzajúcich cez malú škárku odkrývajúceho sa závesu, kadiaľ majú perfektný dopad na moju tvár. Usmejem sa, rukami pretriem tvár a natiahnem sa ako mačka. Spokojne si povzdychnem a otočím hlavu smerom od okna.

Napriek tomu, že sme išli spať pomerne neskoro v noci, som vyspatá doružova. Neviem, čím to je, asi jeho prítomnosťou, ale doposiaľ som sa nikdy tak dobre nevyspala ako dnes. 

Po našom... ako by som to nazvala? Spoveď? Rozhovor? Debata? Diskusia? Konverzácia? Nech to bolo, čo bolo, pomohlo mi to. Neskôr mi Dante priniesol tašku s oblečením. Odlíčila a prezliekla som sa v kúpeľni. Po takom náročnom dni by mi bodla sprcha, ale ako som už vravela, bolo neskoro a ja som nemala štipku energie na umytie zubov a nie to celého tela. Oči sa mi samé zatvárali a mala som, čo robiť, aby som sa dostala naspäť do spálne, ktorú od kúpeľne oddeľujú jedny dvere. Dante mi pomohol odmontovať čelenku z vlasov a ihneď, ako som zaľahla do postele som bola tuhá. Jediné, čo si pamätám je, ako si ma Dante o nejaký čas, keď si ľahol ku mne, pritúlil na hruď a vtlačil do vlasov zopár bozkov.

„Už si hore?" Šepnem, aby som nenarušila čaro okamihu. Dante s rozcuchanými vlasmi a odtlačkom od vankúša na líci vyzerá roztomilo.

„Koľko je hodín?" Vonku svieti slnko takže rátam, že môže byť asi osem. Tmavohnedé uhlíky prechádzajúce po mojej tvári neodvráti ani na sekundu. Preto ma prekvapí, keď bez problémov odpovie.

„Bude pol ôsmej." Natiahne ku mne ruku a prameň vlasov padajúci mi do očí, odhrnie z môjho čela a zastrčí ho za ucho. Dlaňou doputuje na líce, ktoré objíme a palcom pohladí. Blahom privriem oči, svojou dlaňou prekryjem tú jeho a venujem mu na ňu drobný bozk.

„Mali by sme vstať."

„Ešte minútku." Huncútsky sa nad niečím pousmeje a o stotinu neskôr sa skláňa nado mnou. Nechtami mu prechádzam po chrbte, zanechávam na ňom jemné škrabance a moje pery opúšťajú menšie vzdychy.

„Dante, môže sem prísť Jay. Nebolo by dvakrát vhodné, keby nás tu takto našiel. Skutočne by sme mali vstať."

„Bežne sa budí okolo ôsmej, ale ver mi, po včerajšku bude spať až do desiatej." Zamrmle mi roztúženým hlasom do ramena, čo ma mierne znepokojí. Včera som prekročila jednu hranicu, ktorou som mu dala najavo, ako veľmi mi na ňom záleží. Ďalšiu nechcem prekročiť skôr než sa začala. Všetko chce svoj čas. 

„To, ale na veci nič nemení. Som hladná, rada by som sa naraňajkovala."

„Tak fajn." Posadí sa na kraj postele a vytiahne ma do sedu. Podá mi z druhej strany protézu, sama by som ju nedočiahla a dvoma krokmi sa ocitá v kúpeľni, pretože sa vraj pociká. Doteraz si na to nespomenul, keď ma bozkával. Zaujímavé.

V pyžame, ktoré tvorí väčšie biele tričko a fialové kraťase, keďže to som včera schmatla ako prvé, sa dostanem do kuchyne, kde si do pohára napustím pohár vody. Z misky položenej na mramorovej kuchynskej linke vedľa kanvice si vezmem jeden citrón. Snažím sa nájsť nožík, ale má tu mnoho zásuviek takže, kým nájdem to, čo potrebujem ubehnú tri minúty. Prerežem ho napoly a šťavu z jednej polovičky vytlačím do pohára. Toto je presne to, čo som potrebovala. Studená voda a citrón. Zakaždým ma to nabudí a ako bonus, kyslá chuť na jazyku je neopísateľne lahodná.

Prameň rozpustených vlasov si zastrčím za ucho a s pohárom pri perách sa otočím okolo osi, nech si to tu môžem poprezerať aj za denného svetla. Čo ma prekvapí je, ako sa Dante opiera o rám dverí so založenými rukami cez prsia a úpenlivo ma pozoruje. Hlavu má mierne naklonenú a hryzie si do pery.