STRATENÁ NÁDEJ

E P I L Ó G

O jeden rok neskôr

Dalo by sa povedať, že rok je dlhá doba. Predsa len je to dvanásť mesiacov. Tristošesťdesiatpäť dní v roku. Osemtisícsedemstošesťdesiat hodín. Tridsaťjeden miliónov päťstotridsaťšesťtisíc sekúnd.

Za ten čas sa dá stihnúť čokoľvek. Od prevzatia darčeka k narodeninám, cez dovolenku v tropickej krajine, až po zabehnutie maratónu. No ak je človek šťastný, neuvedomuje si rýchlosť času. A nemá ani za potrebu niečo meniť, pretože to, čo ho robí najšťastnejším už do jeho sveta patrí.

„Zlatko, prídeme neskoro!" Ozve sa otrávený hlas spoza môjho chrbta. „Všetci si isto budú robiť starosti."

„Niekedy si skutočne horší než ja, Dante," s tichým smiechom pretočím očami nad jeho splašenosťou. „Nemusíš stresovať, veď už som hotová. Prídeme včas. Iba si vezmem klobúk." Skočím k skrini, v ktorej sa nachádzajú všetky moje kúsky oblečenia a zo spodného šuflíka vytiahnem slamený klobúk s bledohnedou stuhou. „Jay je nachystaný?"

„Stojí pri dverách desať minúť, drahá Any. Človek by si myslel, že za toľký čas stihneš oprať, navariť aj sa osprchovať a ty..." Vetu nechá visieť vo vzduchu a s úškrnom na perách sa spod hustých mihalníc na mňa zahľadí.

„Dobre viem, o čo ti ide, Dante." Venujem mu jeden z jeho figliarskych pohľadov, ktorý som sa stihla naučiť. Podídem k nemu, rukou sa zaháknem o jeho krk a pobozkám na kútik pier. „Nevyjde ti to."

„Skúsiť som mohol." Nevinne pokrčí ramenami. „Zbožňujem, keď si takáto razantná. Vždy sa ti zúžia oči a poletujú ti v nich malé iskry, ktoré ich skôr či neskôr celé pohltia." Palcom mi prejde po perách, no jeho oči stále skúmajú moje. „Dokáže ma to rozdráždiť až tak, že by som najradšej z teba strhol tieto priesvitné šaty, hodil ťa do postele a-"

„A potom by sme už určite prišli neskoro, nemyslíš?" Zamumlem mu do pier.

„Nie je to jedno? Aj tak meškáme."

„Je tu Jay vo vedľajšej miestnosti a čaká na nás."

„Môžeme ho odviesť Debby." Oči mu zaiskria, ako by práve vymyslel bojový plán storočia. Láskavo sa na neho usmejem a pokrútim hlavou.

„Dante, ideme."

S dôrazom na slovo ideme, sa poberiem k dverám, keď si prsty obtočí okolo môjho zápästia a sprudka si ma pritiahne na hruď. Skloní sa ku mne, nosom sa obšuchne o ucho a šepne jeho dobre známym chrapľákom: „Počkaj sa, keď prídeme domov. Snaž sa moc nevysiliť, pretože dnes spať rozhodne nebudeš."

„Beriem na vedomie."

O dve hodiny neskôr si sadnem na mäkkú pohovku a zo stolíka si vezmem plný pohár ľadovej vody. Emily sediaca oproti mne, kontroluje v kočíku spiaceho Briana. Dnes sa konali jeho krstiny. A hoci nie som veriaca, prišla som sa pozrieť na toto malé umrnčané zlatíčko.

O chvíľu bude mať rok. V deň, keď Emily rodila, som nevedela určiť, či je na tom horšie ona alebo Sean. Volal mi celý udýchaný z nemocnice. Koktal pri každom druhom slove a mala som pocit, že sa tam skôr, či neskôr zloží. Požiadala ho Emily, aby ma zavolal, pretože on bol podľa nej príliš hysterický. V čom sa nemýlila.

Nevedel obsedieť a vkuse dačo robil. Sedela som s Em na posteli, hrali sme karty na skrátenie času a on pomedzi to odsúval stoličky, zaťahoval žalúzie, minimálne dvadsaťkrát odbehol na záchod a päťkrát volal rodičom, že sa dieťa ešte nenarodilo.

Aby som mu však nekrivdila, jeho správanie bolo a je pochopiteľné. Oplýval ním strach a zároveň bol nedočkavý a bezmocný. Obaja prežívali niečo nové. Pre nich nepoznané.