STRATENÁ NÁDEJ

T R I D S A Ť O S E M

Kapitola tridsiata ôsma
Ako prežiť v divočine

Prešlo šestnásť dní, odkedy som vystúpila z auta, ktoré vlastní Dante.

Šestnásť dní,

štyri hodiny,

dvadsaťpäť minút

a zopár sekúnd.

Pamätám si to, lebo na palubnej doske, keď som vystupovala, som zahliadla, ako digitálne hodiny ukazovali presne dvadsať minút po tretej hodine poobede.

Bruno v tom čase nebol doma, ale keď ma našiel sedieť v obývačke na gauči s pohárom studeného kakaa v ruke, bol viac než len zaskočený. Nemôžem mu to zazlievať. Bol informovaný o tom, kde sa nachádzam a žiaden príchod nebol plánovaný. Bez slova si však ku mne prisadol a tuho ma objal. Nevyzvedal. Vedel, že ak by som mu chcela niečo povedať, povedala by som, a práve v tej chvíli som potrebovala objatie.

Na druhý deň som išla do práce. Správala som sa, akoby sa nikdy nič nebolo stalo. Vedela som, že potláčanie reality do úzadia nie je správny prístup, nehodlala som na tom však nič meniť. A tak to pokračovalo každý deň. V kníhkupectve som bola viac-menej sama, a keď niekto prišiel, mechanicky naučenou formulkou som mu poradila a vysvetlila, čo ho zaujímalo.

V klube to bolo ťažšie. Keď som doň vstupovala poprvýkrát od toho incidentu, bola som vydesená. Ruky sa mi triasli a dych som mala nepravidelný. Už som očakávala, ako sa každú chvíľu moje telo bezvládne zosype na rozhorúčenú zem, keď vtom Charlie otvorila dvere od šatne. So zarmútenou tvárou ma stiahla do vnútra a veľkodušne sa mi ospravedlňovala. Sem-tam sa jej spustili slzy, ktoré sa snažila všemožne potlačiť, ale aj tak si vypýtali cestu von. Rýchlo si ich zotrela a po pár otázkach sa ma spýtala, či chcem dať výpoveď, vraj mi to nebude zazlievať. Iba som záporne pokrútila hlavou a s úsmevom, ktorým som jej vravela, že bude všetko v poriadku, som opustila šatňu.

O pár dní sa ukázal James, ktorému som sa ospravedlnila za svoje správanie a vrúcne mu poďakovala za záchranu života. Ak by si nevšimol moju dlhú neprítomnosť, kto vie, či by som bola stále medzi živými. Tí chlapi síce nevyzerali ako vrahovia, ale rozhodne by som za nich ruku do ohňa nedala. Na prvý pohľad boli nesympatickí a slizkí a ja sama som sa im takto vlákala do pasce. Ber, čo sa ti ponúka.

Ethan mi ukázal na fotke prsteň, ktorý vyberal pre Amy. Chcel vedieť môj názor, či mne ako žene by sa páčil. Bol jednoduchý, no nie nevýrazný. Strieborný s malým kamienkom uprostred. Niečo také by som si predstavovala ja. Ibaže osobne Amy nepoznám, neviem, aký má vkus, ale ak si v kútiku duše myslí, že je ten pravý, nech ho kúpi. Dal na moju radu a teraz sa zopár dní premáva ako posratý. Vraj musí zastihnúť tú najlepšiu chvíľu.

Všetci sa snažili okolo mňa chodiť po špičkách a v klube som poväčšine stála za barom. Charlie ani Ethan mi nedovolili roznášať nápoje, pokým sa nenainštalujú nové bezpečnostné kamery.

A Tony sa tiež nebude po večeroch nudiť. Charlie mu totiž zohnala parťáka. Volá sa Billy, má blonďavé dlhšie vlasy, šedé oči, zdatnú postavu ako zápasník a je o niekoľko centimetrov vyšší než jeho kolega. Keď som ho poprvýkrát zbadala, zľakla som sa ho. Postavil sa k baru a poprosil ma o pohár vody. Ak by som si nevšimla jeho uniformu asi by som sa na mieste rozkričala. Moja prvotná myšlienka bola, kde sa tu vzal ten obor. Jeho výška presahuje dva metre. Našťastie sa na mojich vypúlených očiach iba zasmial. Je to fajn chlapík so zmyslom pre humor. Taktiež je milý a veľmi priateľský. S Tonym si padli do noty a myslím, že novú posilu si tu obľúbil každý.