STRATENÁ NÁDEJ

T R I D S A Ť T R I

Kapitola tridsiata tretia
Druhá šanca

D a n t e

„Teším sa na našu spoluprácu, páni. Vidíme sa o týždeň." S každým si podám ruku a odprevadím ich zo zasadačky k výťahu.

Práve som uzavrel veľmi dôležitý obchod, na ktorý som právom hrdý. Keď si spomeniem na to, že dnes som ich tu vonkoncom neočakával, pretože niekto poplietol dátumy, mám chuť sa zasmiať. Aj keď moja prvotná myšlienka bola, ako podpisujem s vražedným pohľadom, ktorý by naučil dotyčného zodpovednosti, výpoveď.

Mal som chuť do niečoho poriadne tresknúť, keď mi prišli povedať, že nastal omyl a miesto budúceho týždňa prišli dnes. Nemali sme nič nachystané, bol som takmer na odchode na obed a moje nervy boli v koncoch. Musel som improvizovať. Dar reči mám vo vienku a s chladnou hlavou som to napokon zvládol.

„Margaret, prosím, zruš všetky stretnutia, ktoré nám tam na dnes ostali. Beriem si voľno." Oznámim svojej sekretárke a zamierim do kancelárie pre sako. O pár dní je začiatok júna a košeľa sa mi na telo lepí už teraz. Budem si musieť zadovážiť ventilátor inak to neprežijem bez ujmy na zdraví.

„Zvládli ste to bravúrne, pán Cavill. A ospravedlňujem sa za ten zmätok. Cristina ma zastúpila v deň, keď som bola u lekára a musela si v rýchlosti spliesť číslice na klávesnici." Na sekundu mi venuje jeden vyplašeno utrápený pohľad a ihneď očkom zabehne k oknu za mnou.

„V poriadku, Margaret. Ale nech sa to v žiadnom prípade neopakuje." Povzdychnem si a troma prstami si stlačím koreň nosu.

„Prinesiem vám kávu?"

„Nie, pôjdem domov. Mám toho na dnes skutočne dosť."

„Som rada, že ste opäť šťastný, Dante. Vaša nálada ovplyvňuje nás všetkých a vysiela tu v poslednej dobe vskutku príjemnú atmosféru, pri ktorej sa musí každý usmievať." Povie pri odchode pár slov, ktorými mi zlepší náladu. Som rád, ak sa moji zamestnanci cítia v práci uvoľnene a nie sú v ustavičnom strese, ktorý by im skôr či neskôr priviedol vrásky a šediny.

„Ďakujem, Margaret. Neviem, čo by som si bez vás počal."

„Ale prosím vás ešte sa začnem červenať." Zasmeje sa a pohodí rukou. Navzdory tomu, že jej ťahá na päťdesiatku, vyzerá neskutočne dobre. Hnedé vlasy zostrihané do mikáda, ktoré si sem-tam natočí jej zvýrazňujú tvár a kakaové oči dodávajú teplo domova. Útle telo často zahaľuje nohavicami a blúzkou a jej večne optimistická nálada strháva nevraživosť a zášť z tváre každému okolo koho prejde. Ak by mala o dvadsať rokov menej nepochybne by som to na ňu skúsil. Avšak mohla by mi byť mamou a ja som nikdy nebol typ muža, ktorý by vyhľadával takú spoločnosť.

Za mnohé jej vďačím. Keď zomrela Della, bol som v koncoch. Nedokázal som sa pozerať na svet rovnako ako predtým. Akoby mi z očí padli ružové okuliare a ja som tak spoznal skutočný život bez spravodlivosti. Ako mohla zomrieť čistá duša, pri privádzaní dieťaťa na svet, keď vonku pobehujú vrahovia, ktorí životy berú bez výčitiek svedomia, dokonca pritom prežívajú potešenie a žiadna spravodlivosť ich nezastihne?

Utápal som sa v myšlienkach na to, čo by bolo, keby žila s nami. Predstavoval som si každý jeden jej širokánsky úsmev pri prvých Jayových zuboch, krokoch i slovách. Vedel som si živo predstaviť, ako by sa s ním pred spaním pohupovala v rytme uspávanky, bozkala ho na čielko a vravela mu, aká je obdarovaná, pretože má všetko po čom snila. Dve lásky svojho života. Tak mi to vravievala každý boží deň počas deviatich mesiacov tehotenstva.