STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť

Kapitola dvadsiata
Deti

„Dúfam, že si nejedla, pretože hádaj, čo mám?" Započujem hlas ihneď ako prejde dverami kníhkupectva.

Natočím hlavu k nemu a túžobne sa zahľadím. V rukách drží dve škatuľky s jedlom, načo ako na povel vydá moje brucho neidentifikovateľný zvuk, za ktorý by som sa prepadla hoc aj do samotného pekla. Vypúlim oči a rukami si snažím brucho zatlačiť, akoby mi to malo pomôcť.

Dantemu vyskakujú kútiky úst nahor, vďaka čomu sa mu zjavia na lícach najviac príťažlivé jamky na svete, aké som kedy videla, ale smiech udrží našťastie v sebe. Asi nechce, aby som sa cítila ešte viac trápnejšie. Za čo som mu vďačná.

„Ešte som neskončila." Poznamenám, keď jedlo položí na pult, kde sa nachádza kasa, čo nie je dvakrát vhodné miesto.

„Ibaže som tak strašne hladný, Any. Nejedol som, pretože som sa chcel najesť s tebou." Pozrie na mňa zronene, akoby som mu povedala, že tento rok bude prísny zákaz kupovania oblekov.

Popravde, myslím, že presne takýto zákaz by mu padol vhod. Neprekvapilo by ma, keby som u neho v skrini našla samé obleky a kabáty.

Dobre, nech mu nekrivdím. Párkrát mal oblečené aj niečo iné, viac pohodlnejšie a obyčajnejšie. No podľa môjho názoru, aj keď vyzerá v tej bledomodrej košeli sebeviac neodolateľne, tričko, ktoré by mu obkresľovalo jeho vyšportovanú postavu je už dačo iné.

„O chvíľu končím. Do piatich minút má prísť Nancy. Môžeme si potom sadnúť do parku alebo môžeme ísť k nám. Bruno doma ešte nebude." Vidím ako opäť nakrčí čelo pri spomenutí môjho spolubývajúceho, no tentokrát to nechám bez povšimnutia. Nemyslím, že by som bola jediná žena na svete (alebo aspoň v San Franciscu), ktorá býva s opačným pohlavým a nemajú medzi sebou žiadne pletky.

Jedlo zabalí naspäť do krabičiek a vzdychne si. Očkom zavadím o jeho tmavé, čierne, oceľové hodinky, na ktorých sústredene sleduje strieborné ručičky.

Bez mrknutia.

Bez jediného mrknutia.

Hádam neráta každú sekundu, ktorá prejde.

Veci mám dávno pobalené, čiže hneď ako vojde Nancy, sa postavím k nedočkavému Dantemu, aby som mu naznačila, že už prišiel čas na jeho dlho očakávaný odchod. Ten si ma pritiahne tesne k sebe a pravá ruka mu zablúdi na môj útly pás. Ak som aj dúfala v to, že moja kolegyňa si nič nevšimne a ľahostajne prejde okolo nás, môj sen sa vyparil v tej sekunde, kedy zalapala po dychu a obočie jej vyskočilo takmer do vlasov. Presne ako Dante pred chvíľou aj ona hľadí bez mrknutia. Tento raz je rozdiel v tom, že objekt záujmu nie sú hodinky, ale chlap stojaci vedľa mňa, ktorý si ma pritíska k sebe, akoby ma nikdy viac nechcel pustiť.

Skôr, než stihne niekto z nás vhodne či nevhodne reagovať, cez dvere vletí malá Rosie takou rýchlosťou, akoby bola práve na olympijských hrách uprostred behu na sto metrov a do víťazstva jej chýbal iba jeden jediný krok. Čo v preklade znamená, že keď do mňa narazí a ruky obmotá okolo mojich stehien, nebyť Danteho, ktorý ma stále objíma, by sme skončili obe rozčapené na zemi ako žaby. V jej prípade skôr ako žubrienka.

„Ahoj, Ro." Táto prezývka vznikla na základe Brunovho zlého sluchu. Alebo pamäti. Kto sa v tom má vyznať? Pri ich prvom stretnutí, keď Rosie chrapkala v postieľke, nepočul alebo si jednoducho nezapamätal jej meno, ktoré mu Nancy s pýchou oznamovala. Vedel však, že sa začína na Ro. Odvtedy jej tak vraví a raz od času jej tak poviem aj ja.

„Teta Any, môžem ísť aj dnes k tebe a ujovi Brunovi? Mám znovu chuť na tie jeho najsuprovejšie palacinky na svete."

Skrčím sa k nej a pohladím ju po líčku, neberiac ohľad na Nancy, ktorá jej vraví, aby sa nevtierala, pretože je to neslušné. Odmietnuť túto malú princeznú je horšie ako prejsť po žeravých uhlíkoch, ale nemám na výber.