STRATENÁ NÁDEJ

S E D E M N Á S Ť

Kapitola sedemnásta
Večera alebo rande ?

„Skutočne chceš ísť v tomto ?" Zarazene sa spýta spolubývajúci, keď mi vtrhne do izby.

„Je to moc zlé ?" Trošičku sa zamračím na svoj odraz v zrkadle. Vlasy mám natočené do úhľadných vĺn a po bokoch biele sponky, aby mi nepadali do tváre. Tmavozelené pletené šaty mi siahajú po kolená, obuté mám čierne členkové čižmy a aby som nevyzerala ako vdova, na ústa si nanesiem môj obľúbený červený rúž.

„Práveže to je až moc sexy na prvé rande."

„Choď dakam. Nie je to rande. Iba večera." Snažím sa presvedčiť viac jeho alebo mňa ?

„Tak ja som potom faraón. Any, hovorila ti to aj Emily. Priznaj si skutočnú realitu a tiež by si sa mohla prezliecť. Nechceš snáď, aby po tebe začal slintať skôr ako sa k nemu dostane jedlo. Mohol by sa strápniť a jeho ego by to neunieslo." Pretočím s úsmevom nad ním očami.

„A čo, ak chcem, aby slintal ?"

„Ty dračica jedna. Tuším sa dožijem aj tvojej skazenosti." So smiechom ho zovretou päsťou buchnem do ramena.

Zrazu sa bytom roznesie zvonenie zvončeka. Vyľakane sa pozriem Brunovi do tváre a čakám, kedy mi zakáže odísť. No on sa iba usmieva a podáva mi kabát.

Je moc trápne, keď chcem, aby ma zastavil ?

V mojom vnútri sa bijú dve strany. Jedna, ktorá jasá šťastím a najradšej by zbehla dolu schodmi a s jasotom sa hodila Dantemu do náručia. A druhá tá, ktorá je na pochybách a zbabelo by sa zakutrala pod paplón do postele a pre istotu zamkla izbu na trikrát, len aby ju nikto nenašiel. A ak hej, nijak by sa k nej nedostal.

Naprázdno prehltnem a prikývnem.

Je smiešne, ako som sa zmenila za pár týždňov. Niekedy som odvážna a inokedy zas zbabelá. Cítim sa ako schizofrenik.

Raz som odhodlaná spraviť aj nemožné iba preto, aby som spravila správnu vec, alebo aby som sa držala plánu, ktorý mi príde ako najlepší. Vždy to tak bolo. No potom mi vstúpi do života jeden chlap a ja sa cítim ako tornádo.

Nikdy, opakujem nikdy som sa nechovala takto zbabelo a nikdy som nebola nerozhodná. Nepatrila som k ľuďom, ktorí si vyberali dvadsať minút príchuť zmrzliny, ktorí stáli pred dvoma reštauráciami a nevedeli sa rozhodnúť, či majú chuť na čínu alebo kuracie karí, alebo ktorí porovnávali v obchode tú istú šálku v dvoch rôznych farbách alebo... Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí by na poslednú chvíľu niečo ľutovali.

Sľuby sú jediná vec, ktorú neporušujem. Keď niečo sľúbim, splním to bez jediného reptania. Svoje slová beriem vážne a nemám problém priznať si, že mám ja alebo niekto iný pravdu. Priznala som, že som sa zmýlila a nechala som moje srdce uveriť teórií, ktorú si moja hlava navymýšľala bez toho, aby som vedela skutočnosť. A tiež som si priznala, že ten záhadný muž, ktorý na mňa čaká dolu pred bytovkou ma neskutočne priťahuje, nie len fyzicky, ale aj emocionálne. Nestrávili sme spolu zatiaľ veľa času, to je pravda. A predsa môžem s čistým štítom povedať, že to nie je iba detské pobláznenie. Cítim sa s ním príjemne ako nikdy predtým a myslím, že to je to jediné, na čom záleží.

Tak prečo tu stále stojím, trasiem sa a potia sa mi ruky ?

V ústach mám väčšie sucho, než, aké by sa našlo v lete na Sahare.

Je to bežné ?

Každé dievča zažíva pred rande, takéto
stavy ?

Možno áno, ale jednu vec, ktorú viem naisto je to, že nie som ako bežné dievčatá. Dokazuje to už len moja zlatistá priateľka. Preto zavriem oči a palcami si premasírujem spánky. S novým odhodlaním na seba streknem parfum a poberiem sa k dverám, kde sa poslednýkrát otočím na spolubývajúceho, ktorý ako zistím, sa niekam stratil. Pozdravím ho a zabuchnem dvere.