STRATENÁ NÁDEJ

P Ä Ť D E S I A T J E D E N

Kapitola päťdesiata prvá
Viera v nový začiatok

Raz sme hore, raz dole. Zdĺhavým tempom sa dostávame na vrchol, ktorý si nestihneme užiť do plného dúška a už závratnou rýchlosťou padáme nadol. V mysli ostávajú nejasné útržky spomienok, ktoré nám pripomínajú, čo všetko získame, ak opäť použijeme nazbieranú silu a s bolesťami sa postavíme. Cesta nazad bude tŕnistá i dlhšia. Pocit nezvládnutej veci nám bude po celý čas sedieť na rameni a do uška šepotať kopu odrádzajúcich slov. Pripomínajúc si veci, pre ktoré sa vrháme do tej istej púte nám napovedia, že hoci smer i dĺžka trasy sú rovnaké, naša odhodlanosť je priebojná. Nie je podstatné koľkokrát počas, ktorého úseku spadneme na suchú zeminu, ale koľkokrát v sebe objavíme odvahu a silu bojovníka.

„Som na teba hrdá dievča." Hoci mi Ruth počas našich sedení venovala plno úsmevov, tento hodný tej najväčšej materinskej lásky ma zahreje pri mojom skrehnutom srdiečku, ktoré nakopne k pravidelnému bytiu.

Trvalo to dlho. Nesmierne dlhý čas som sem chodila so strachom, kedy nastane tento deň. Bála som sa ho. Len z myšlienky naň mi na koži naskakovali zimomriavky.

S pomocou Ruth som postupom času prišla na to, že to nie je vec, ktorá zo mňa robí niekoho menejcenného a strach, ktorý sa ukotvil v mojej hlave nie je nič iné než obrana. Strach z dotykov, blízkosti, šepkajúcich hlasov som si vytvorila v hlave ja sama ako prevenciu.

Neplánovala som to. Ale keď som dnes prechádzala cez vstupné dvere dnu po dvadsiaty raz, v hrudi sa mi miesto balvanu usadil číry pokoj. Nezmocnila sa ma tieseň, ale viera v nový začiatok.

Usadila som sa do kresla, zrak upriamila do oceánovomodrých očí, v ktorých sa zračilo porozumenie. Usmiala sa a jemne prikývla. A to bol moment, kedy som otvorila ústa a začala vravieť, čo presne sa v tú noc udialo.

Neplakala som, nechytal ma záchvat paniky či úzkosti, ako sa mi to neraz stalo. Toto bol moment, kedy som sa s mojím znásilnením zmierila a prijala ho ako časť mňa. Presne tak, ako som pred ôsmimi rokmi prijala moju chorobu a pred siedmimi, keď som začala brať moju protézu ako môj celok. V hrudi sa mi rozlial čarokrásny pocit zmierenia. Privítala som ho bez námietok, či sporu. Nič iné by mojej duši neulahodilo a neprinieslo vytúžený pokoj, po ktorom som dlhé mesiace pátrala.

„Našla si most cez obrovský priesmyk, ktorý si nedokázala nájsť. Myslím, že tu moja práca končí."

„Ako to?" Mierne sa nechápavo zamračím.

„V očiach ti vidím mier, Anya. Pripomína mi upokojenú hladinu mora po hodinách nekončiacej sa búrky." ˇŠťastne sa usmeje a napije sa bylinkového čaju.

„Cítim sa inak. Lepšie." Priznám. „Mala by som vám poďakovať, Ruth. Nesiete na tom najväčší podiel práce."

„Vôbec nie, zlatíčko. Ja som tu od toho, aby som ti pomohla, ale to ty si sa pričinila a zabojovala."

„Nebyť vás nikdy by som sa z toho nedostala. Snažila by som sa to všemožne potlačiť. Hnev a frustrácia by ma nakoniec zabili." Záporne pokrúti hlavou a preloží pravú nohu cez ľavú.

„Mýliš sa. Skrývaš v sebe omnoho viac bojovnosti ako si myslíš. Keď si k tomu pripočítame tú najkrajšiu dušu, neverím tomu, že by ťa takáto vec zastavila." Zahanbene skloním hlavu s drobným úsmevom k stehnám.

„Ako sa darí Kyleovi?" Spýtam sa na vec, ktorá mi vŕta v hlave.

„Robí pokroky. Veľké. Vy to máte v krvi, zlatko. To, čo vám Boh odobral, vám nahradil niečím iným. Vnútornou silou i dobrým srdcom."