STRATENÁ NÁDEJ

P Ä Ť

Kapitola piata
Usmievavé slniečko

Dnes je utorok. Milujem utorky. Je to tým, že mám v tento nádherný deň v klube voľno a môžem spať a snívať, koľko sa mi zachce. Zvyčajne si hodím šlofíka vždy, keď sa vrátim z kníhkupectva a potom idem spať asi o desiatej.

Utorky bývajú kľudné a príjemné. Čas tak rýchlo uteká, keď sa človek na niečo teší.

A dnes to nebolo inak.

Vstala som s dobrou náladou, spolubývajúci mi stihol spraviť raňajky, ktoré si beriem so sebou, aby som zbytočne nemeškala a do práce vtancujem cez dvere.

Zložím si veci a vytiahnem jedlo. Ráno sem nikto o takomto skorom čase nechodí, takže potajme si ho môžem dovoliť zjesť.

Pani, ktorá si sem chodila čítať sa neobjaví, ale nie som si istá, či sem nechodí poobede, keď tu je miesto mňa Nancy.

Budem sa jej musieť spýtať.

O pol druhej si začnem spratávať veci do väčšej kabelky a pritom si pospevujem hudbu z rádia. Nancy príde okolo trištvrte.

„Ahoj." Pozdraví spomínaná a jej dcéra mi zakýva, pretože ústa plné čokolády jej nedovoľujú rozprávať.

„Ahojky. Počuj, Nancy, nechodieva sem poobede staršia pani čítať knihy ?"

„Nie, myslím, že nie. Nikoho som tu takého nevidela." Zamyslí sa.

„Dobre. Keby prišla, povedz jej nech sa prejde do knižnice."

„Anya ? Mám na teba jednu prosbu." Poškrábe sa na ruke a z jej neistého hlasu neviem, čo mám očakávať.

„Akú ?"

„Vieš, škôlku zatvorili pre únik plynu na pár dní a pani Smithová je chorá. Nemá mi kto postrážiť Rosie a tu ju so sebou mať nemôžem. Si jediná komu plne dôverujem. Nemohla by si ju na tých pár hodín prosím postrážiť, kým tu skončím ? Prišla by som si hneď po ňu." Nad jej trémou sa musím pousmiať.

„Samozrejme, že ti ju postrážim. Rosie, čo povieš na to, keby nám ujo Bruno spravil tie výborné palacinky, keď príde z práce ?"  Zohnem sa k nej a narovnám strapaté vlasy, ktoré jej vypadli z copíka.

„Áno, áno." Začne naokolo poskakovať a jasať, akoby som jej povedala, že Santa Claus k nám príde na návštevu.

„Tak vidíš, bude nám fajn. Nemusíš mať strach." Poviem jej mame.

„Rosie, pokús sa príliš neotravovať tetu Anyu a uja Bruna, áno ? Urobíš, čo povedia na prvýkrát a nechcem počuť, že si bola zlá. Prídem okolo siedmej. Poslúchaj." Vtisne jej pusu do vlasov a nasadí čiapku. Upraví jej ešte ružovú bundičku s tmavomodrými jednorožcami a otočí ju ku mne.

„Myslím, že si to užijeme. Nemám pravdu ?" Usmejem sa na to roztomilé dievčatko, ktoré vyzerá ako detská bábika a chytím ju za ruku.

„Pozdrav maminku." Šepnem jej.

„Ahoj mami. A ľúbim ťa." Toto dieťa je hotový poklad.

Cestou k nám sa hráme hru hádaj na čo myslím, rozprávame sa o morskej panne, ktorú nechala v škôlke a dúfa, že sa jej nič nestalo, keď sa zrazu spýta, kedy bude snežiť, pretože by chcela stavať snehuliaka. Na moment si nie som istá, či jej mám kaziť ilúzie alebo nie, no je dosť veľká, aby vedela, že u nás nesneží.

„Vieš Rosie, u nás nepadá sneh. Nemáme tu naň dobré podmienky. Roztopil by sa nám, pretože tu je teplo. A Santa by si zbytočne robil prácu navyše, keby ho sem musel prísť čarovným prachom napravovať každý deň." Uprie na mňa veľké modré oči a po pár sekundách prikývne.