STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť J E D E N

Kapitola dvadsiata prvá
Pocit zmierenia

Keby som žila niekde v Európe alebo kľudne aj v Tennessee, Ohiu, Virgínii či New Yorku, povedala by som, že sneh sa dávno roztopil a očkom je možné zazrieť prvé jarné kvietky. Avšak v teplom San Franciscu by ho nenašiel ani sám Lucifer z pekiel. Preto iba poviem, že kvietky kvitnú po celý čas všade, kam oko dozrie.

Z januára sa stal február a z februára marec.

S Dantem tvoríme pár vyše mesiaca a pol, a môžem s pokojným svedomím priznať, že som nikdy nebola šťastnejšia. Prirodzene, prvé týždne sú, ako vraví Emily tie najsladšie. Zvykanie si na to, že už nie som ja a ty, ale my, býva niekedy obtiažne. No v našom prípade musím uznať to bolo pomerne dosť rýchle a žiaden problém nenastal.

Nestretávame sa tak často, akoby som chcela, ale tak, ako nám to povinnosti dovoľujú. Zvyčajne to býva cez moje „prestávky" medzi kníhkupectvom a klubom. Tam ma príde večer z času na čas pozrieť. Snaží sa však v mojej práci číslo dva zdržiavať čo najmenej, pretože Kylie sa na neho lepí, čím ďalej tým viac a viac.

Vôbec jej neprekáža, že ani nie meter od nich stojí jeho priateľka, čiže ja, ktorá všetko vidí a počuje. Popravde nechápem, kde berie v sebe tú drzosť niečo takéto stvárať, keď je s naším vzťahom oboznámená takmer od začiatku. Vlastne odvtedy, ako na ňu nakričala Charlie, aby neobťažovala zadaných mužov, ktorí aj tak neprišli kvôli nej. Neviem, či sa dotkla jej ega, no v každom prípade je neodbytná. Snažíme si ju nevšímať, Dante ju ignoruje najviac ako sa dá, no ak sa dotkne jediného miestočka na jeho tele, nie moc slušne jej naznačí, že to dvakrát vhodné nie je.

Rodičom som doposiaľ nič nespomínala. Myslím, že to má čas. Náš vzťah je čerstvý a kto vie, čo sa môže stať, aj keď pevne verím, že sa nič nepokazí. Dá sa povedať, že som naivná, viem to. Ale po takmer ôsmich rokoch, kedy som nebola v žiadnom vzťahu si môžem azda dovoliť snívať.

„Bruno, chceš niečo konkrétne z obchodu?"

„Kúp mi chipsy, cuketu a jeden balík kondómov." Mechanicky zapisujem do mobilu jeho požiadavky a pri poslednej prekrútim hravo očami.

„Pevne verím, že posledné dve požiadavky spolu nesúvisia. Chceš ešte niečo?" Ukazovákom si zamyslene poklepká po perách a záporne pokrúti hlavou.

„Nie."

„Fajn. Za pár minút som späť. Keby ma náhodou niekto hľadal tak povedz, že som tu ako na koni."

„Zlatko, jediný kto by ťa tu hľadal je Dante alebo Emily. A tí majú tvoje číslo."

„Tým chceš naznačiť, že nemám priateľov a som vlk samotár?"

„Áno."

„Vieš čo, radšej už nič nehovor." Zdvihnem ruku na znak toho, aby mlčal a s hundraním sa poberiem preč. Naše handrkovanie je na úrovni trojročných detí, predsa však nič nezmení na tom, že to milujem.

Prejdem pár schodov a zhlboka sa nadýchnem. Zbožňujem čerstvý vzduch a domnievam sa, že ako jediná široko–ďaleko vetrám celý deň v každej izbe. Teplé slnečné paprsky mi dopadnú na tvár, čo mi vykúzli okamžitý úsmev na perách. Istotne pripomínam buď šaša z hororu alebo akékoľvek monštrum z rozprávky, ktoré sa škodoradostne smeje. Čo však mám spraviť, keď som svoju dávku drogy dostala a som z toho na mäkko?

„Anya?" Za chrbtom započujem váhavý hlas volajúci moje meno. Lenže, keď sa otočím nikoho známeho nevidím.

Asi sa mi to zdalo. To robí tá malá spoločenská vrstva. Mala by som si nájsť nových priateľov!