STRATENÁ NÁDEJ

T R I N Á S Ť

Kapitola trinásta
Návšteva

Vianoce som strávila s mojim skvelým spolubývajúcim, s ktorým sme uvarili hotové dobroty od pečeného moriaka s brusnicami, špargľou a zemiakovou kašou až po ovocný puding s brandy a neskôr sa k nám pripojila aj Emily so Seanom.

Pri dekorácií bytu sa nám podarilo nájsť všetky krabice a našťastie sme nič nestratili. Stromček je zladený do bielo – hnedo – zlatej farby a vyzerá úžasne. Vianočné ozdoby som kúpila v ten rok, ktorý som sa sem nasťahovala, lebo Bruno, hm... ako to povedať, jednoducho žiadne nemal, a keď som prechádzala okolo obchodu, kde boli v zľave tieto krásky, nemohla som ich tam iba tak nechať.

Na parapetných doskách trónia malí anjelici, drevený, vyrezávaný soby, svietiaci nápis Happy X-mas, snehuliaci a dve snehové gule. Po stenách sú zavesené girlandy a na oknách sú prilepené vianočné ponožky. Toto všetko sme spoločne nakúpili počas piatich rokov spolunažívania a Brunovho frflania, načo nám to bude, však nie sme vo výklade.

Muži.

Som dospelá, ale nikdy, nikdy ma byt preplnený samými blbosťami neomrzí. Napriek tomu, že nemám peňazí na rozhadzovanie, Vianoce patria k mojím obľúbeným sviatkom a milujem, keď sa všetko blyští, ligoce, svieti a naokolo je veľa ozdôb, ktoré priamo vyvolávajú tú čarovnú atmosféru. Zbožňujem, keď cítim v kuchyni a nielen tam, ale po celom priestore lahodnú vôňu sušienok a tekvicového koláča.

A milujem čas strávený s mojimi priateľmi.

Brunovi som darovala novú sadu extra ostrých nožov, pri ktorých zaplakala nielen moja kreditná karta, ale aj ja, no čo by som pre svojho najlepšieho a jediného spolubývajúce nespravila, navyše, keď vie tak fantasticky variť. Emily sa kniha náramne páčila a zhltla ju za pár hodín. Sean odo mňa dostal dva lístky na zápas a s takou radosťou, ktorú som videla naposledy u Rosie ma objal až sme spadli z gauča.

Na druhý deň som sa rozhodla, že pôjdem domov prekvapiť rodičov. Chýbali mi, nevideli sme sa cez pol roka a do svadby je ďaleko. A sú Vianoce, kedy inokedy by sa mi podarilo, takéto prekvapko ?

Ráno som sa podelila s Brunom o toto spontánne rozhodnutie a keďže jeho rodičia bývajú v inom štáte a sám by sa tu nudil, ako to povedal on, rozhodol sa ísť so mnou. Žiadnu vedu, z toho nerobím. S rodičmi sa poznajú a naši ho majú radi. Berú ho ako ďalšie dieťa a sú mu vďační, že sa o mňa v tomto veľkom meste tak dokonalo stará.

Metrom sme sa dostali na stanicu, kúpili dva lístky a len tak – tak stihli vlak. Cesta netrvá vďakabohu dlho, iba nejaké štyri hodinky plus mínus, takže nám nestvrdli zadky. Pozreli sme si na notebooku jeden film a pri druhom sme skončili niekde v polovičke. Našťastie vlak ani nebol preplnený, lebo každý išiel domov pred pár dňami. Na stanici sme si odchytili taxík a ten nás pokorne odviezol až k nám do dedinky.

Pred dverami, na ktorých je zavesený Santa ako každý rok, som bola mierne vydesená, neistá a cítila som, ako sa mi trasú ruky. Keby som sa v tejto situácií nenachádzala ja, ale niekto iný asi by som sa aj zasmiala.

Veď, kto sa bojí prísť domov k vlastným rodičom ?

Ibaže, teraz som tu stála pred dverami s menšou taškou v ruke, vedľa mňa stál spolubývajúci, ktorý si podupkával nohou, čo znamená, že je netrpezlivý a mňa pochytávali pochybnosti, či som spravila dobre.

Predsa len, je to dlhá doba a čo ak majú iné plány ?

Síce vraveli, že im chýbam a chceli by ma vidieť, ale čo ak to bolo iba zo slušnosti, lebo som ich dcéra a tak sa od nich očakáva, že to povedia ?