STRATENÁ NÁDEJ

P Ä T N Á S Ť

Kapitola pätnásta
Vyhýbanie sa odpovedi

U rodičov sme pobudli dva dni a potom sme sa pobrali domov, nech ich neotravujeme pri balení vecí. O pár dní idú na lyžovačku. Je to taká menšia tradícia a dobre viem, akí nervózni vedia byť. Vtedy je lepšie nachádzať sa od nich v dostatočnej vzdialenosti.

Prvý deň v roku sme strávili tentokrát v spoločnosti Nancy a jej Rosie. Tá bola veľmi nadšená z darčekov, ktoré jej u nás nechal Santa. Nebolo to nič extra iba malý, chlpatý slon a menšie puzzle, no v očiach jej žiarili iskričky až som si musela skoro nasadiť slnečné okuliare. Milujem to dievčatko a urobila by som pre ňu všetko.

Emily šla navštíviť so Seanom jeho babičku, ktorá leží v nemocnici, kam sa dostala pred pár dňami na infarkt. Bolo to strašné. Sedeli sme u nás na gauči a hrali karty, keď mu začal zvoniť mobil. Najprv si myslel, že mu idú popriať do nového roku, pretože bolo pár minút po polnoci, ale keď mu zamrzol úsmev na perách, vedeli sme, že je niečo zle. Prišlo to z jednej sekundy na druhú. Našťastie, Seanova rodina bola vtedy spolu tak volali okamžite záchranku. Stav sa jej zlepšil, ale viac neviem.

Teraz mám prestávku. Zrovna sedím v šatni a dávam si dolu sveter. Celá som sa spotila. Neodhadla som situáciu a obliekla si hrubší sveter. To je tak, keď sa ponáhľam.

„Any, si tu ?" Oddychujem ani nie päť minút a už ma niekto zháňa.

„Preboha, čo tu takto sedíš ?"

„Som spotená. Vetrám." Pokývam mu pred tvárou bledozeleným chlpatým svetrom na vysvetlenie toho, prečo tu sedím iba v podprsenke. Popravde, premýšľala som, že si dám na sekundu dole aj tú, ale presne pre toto som to nespravila.

Nikdy neviete, kedy vám chlap vtrhne do ženskej šatne.

„Nemáš byť náhodou pri bare, keď tam nie som ja ?"

„Je tam Charlie. Chcel som ťa varovať."

„Varovať ma ?" Zasmejem sa.

„Prišli si pre mňa mimozemšťania alebo FBI ? Ak nie, Ethan, nemáš tu čo robiť. Toto je moja pauza tak mi daj prosím na pár minút vydýchnuť."

„Okej, len som chcel, že je tu zas ten chlap, čo ťa poslednú dobu až pričasto hľadá." Oznámi mi pri odchode a kým stihnem čokoľvek povedať je preč.

Dante je tu ?

Ale veď neodohnala som ho dostatočne ?

Hrdlo sa mi začína prirýchlo sťahovať. Divoko bijúce srdce cítim až v ušiach a zrak mám zahmlený ako keď si cez tú najväčšiu zimu človek nedovidí k nosu. Od čela sa mi po celej tvári rozkotúľajú cícerky studeného potu. Mierne sa predkloním a trasúce sa ruky, v ktorých cítim mravčanie priložím k hrudníku, kde cítim zvieravú ba priam bodavú bolesť. Snažím sa nadýchnuť, ale nejde to.

Zavriem oči a napočítam do desať. Snažím sa ukľudniť, pretože som si vedomá toho, že keď sa nenadýchnem, neskončí to pre mňa najlepšie. Skončí sa to smrťou.

Ale nejde to !

Nemôžem sa nadýchnuť !

Moje telo práve neprijíma kyslík !

Toto je môj koniec ?

Takto sa skončí môj život ?

Umriem v starej, plesnivej budove, kam sa chodia chudáci pozerať na mladé, odhalené dievčatá.