STRATENÁ NÁDEJ

J E D E N

Kapitola prvá
Dôležité oznámenie

Nikdy som neverila na karmu. Nikdy som neverila na minulé životy. Nikdy som neverila niečomu, čo by nebolo podložené faktami. Nikdy som neverila na osud. Nebola som ani náboženský typ.

No niekedy sa musí niečo stať, aby človek uveril. Neviem, kým som bola v minulom živote a zisťovať to rozhodne nemienim. Nepochopím ľudí, ktorí si dobrovoľne nechávajú „čítať" minulosť, iba preto, lebo tým chcú zaplniť prázdne miesto a naplniť svoje tajné túžby.

Za prvé, väčšia pravdepodobnoť bude, že ich veštec, ak ho smiem, tak volať, oklame a ošklbe o všetky peniaze, ktoré mu budú ochotní dať a za druhé to vôbec nemusia robiť, pretože bezpochyby to je úplná strata času.

Nikto vám nepovie, akí a kým ste boli. Okrem vás samotných. A ak aj áno, verte mi, do prvého a posledného písmena to je čistá lož. Alebo špinavá ?

Stačilo by, keby sa ľudia najprv pozreli na seba, na svoj život. Na to ako žijú, či sa majú dobre, či im nikto neubližuje. To, akí sme boli, zistíme sami a my sami sa svojím správaním posúvame vpred.

Pred pár rokmi by mi ani nenapadlo rozmýšľať nad tým, aká je karma silná. Teraz poznám jej hodnotu.

„Anya, mohla by si mi prosím pomôcť ?!" Začujem krik. To je môj šialený spolubývajúci.

„Čo sa deje ?" Vojdem do kuchyne a na mieste zastanem, akoby sa v tom momente aktivovalo lepidlo na podrážkach mojich chlpatých papúč a ja by som sa, tak prilepila o zem .

Kedy stihol urobiť, taký neporiadok ?

„Snáď si si nemyslela, že budem celé dni vyvárať sám." Pokrúti hlavou a otočí sa späť k šporáku.

„Fakt ? A ja som myslela, že hej." Zasmejem sa nad jeho výrazom a vezmem do ruky nožík, ktorým pokrájam zeleninu na menšie časti. Zo zásuvky vyberiem misku, do ktorej vhodím pokrájané kúsky, pridám soľ, korenie, bylinky a navrch to polejem olivovým olejom. Tadá, moje veľdielo je hotové.

„Príde Emily so Seanom, tak som toho urobil trochu viac." Vysvetlí, keď pozerám skoro s otvorenými ústami na tú hromadu jedla, ktorú prichystal.

„Dnes je sobota ?" S mierne zmäteným pohľadom sa spýtam.

„Zlatko, nemala by si toľko pracovať. Si z toho mimo." Večná téma, ktorá nemá konca.

„Koľkokrát to budeš ešte opakovať ? Vieš, že z jednej výplaty v kníhkupectve by som ledva zaplatila nájom a nie to ešte prispievala na domácnosť a splácala rodičom pôžičku."

„Lenže o tom rozprávam. Moc sa namáhaš Anya. Nemáš si kedy oddýchnuť. Pracuješ cez deň aj noc. Stále si na nohách a navyše vieš, že tvoji rodičia ťa o peniaze nežiadali." Pozdvihnem obočie.

„Na nohách ?"

„Vieš ako som to myslel." Povzdychne si.

„Viem. A takisto viem, že nemusím nič splácať, ale nechcem im byť nič dĺžna. Zaplatili moje operácie a rehabilitácie. Som im za to vďačná a chcem sa im odvďačiť aspoň takto."

„Si anjel, vieš o tom ? Človek by si myslel, že ho niečo také položí, ale ty si živšia omnoho viac ako predtým. Máš v sebe toľko ochoty, radosti a lásky až to nie je možné." Vrúcne sa naňho usmejem.

„Teraz viem, čo všetko som mohla stratiť. Postihnutie nie je vec, ktorá by ma natoľko obmedzovala. Viem, že sú na tom mnohí horšie ako ja. Sú ľudia, ktorí sa nemôžu postaviť vôbec, nemôžu vidieť, rozprávať. Ja som našťastie prišla iba o polku nohy, ale chodiť môžem, aj keď to bolo zo začiatku ťažké. Protéza je moja najbližšia priateľka. Vďaka nej môžem robiť čokoľvek." Pozriem sa na svoju trblietajúcu zlatú protézu, ktorá mi má nahradiť nohu a pomyslím si, aká som za ňu vďačná.