STRATENÁ NÁDEJ

D V A D S A Ť O S E M

Kapitola dvadsiata ôsma
Mužské gény

D a n t e

Dopijem druhý pohárik whisky a porozhliadnem sa naokolo. Zahliadnem Any ako so svojimi priateľmi vytvára niečo, čo zrejme má byť póza na fotku.

Zrak mi zastane na tej nádhernej žene a sám pre seba sa usmejem. Srší z nej číre šťastie. A nielen z nej, ale aj z tých dvoch bláznov.

Pamätám si, keď som ich videl spolu všetkých úplne prvýkrát. Any mohla mať tak pätnásť rokov. Zahliadol som ju cez okno Seanovej obývačky, keď som na neho čakal u nich doma. Išli zo školy. Viem to, pretože to bolo v piatok poobede. Mali sme ísť k nám a ja som netrpezlivo vyčkával, kedy sa mu uráči prísť, pretože som sa mal stretnúť večer s Dellou. Každé dve minúty som sa pozeral cez okno na cestu či ho neuvidím kráčať so slúchadlami v ušiach. Na moje prekvapenie nešiel sám, ale s dvoma dievčatami. Jedno držal za ruku a druhé išlo popri nich, keďže sa jej akcia o pretlačenie medzi nich neskončila úspešne. Pri dome sa o niečom rozprávali a mne pomaly dochádzala trpezlivosť. Tí dvaja sa stále objímali a Any im tam niečo musela vysvetľovať, pretože krúžila rukami a mala naširoko otvorené oči.

Zostalo jej to doteraz.

A tak som tam stál opretý o stenu, v ruke som držal záves a pozeral na blonďavé dievčatko, ako sa pre niečo zlostí. Bol to komický pohľad. Okolo hlavy mala hipísackú čelenku, na sebe biely overál, ktorý obopínal jej útle telíčko a z tváre anjela jej z iskrivých zelených očí šľahali blesky. Ja som si ju medzitým pozorne prezeral. Už vtedy som nemohol poprieť, že bola skutočne nádherná. A keď sa náš terajší párik novomanželov začal bozkávať, začala pretáčať očami a krútiť hlavou. Zo mňa vyšiel smiech, pretože mi jej reakcia prišla vskutku vtipná. Nebola malá a ani škaredá, preto som nepochyboval, že by s takým niečím nemala skúsenosti, a aj napriek tomu sa chovala ako dieťa.

Keby mi bol vtedy niekto povedal, že raz to malé dievčatko, ktoré sa škľabí pri bozkoch bude moja priateľka, pokrútil by som nad tým hlavou. Navzdory tomu, že bola okúzľujúca, nebola môj typ. Mal som dvadsaťdva a priateľku, ktorá bola jej úplným opakom. Bola milá, energická a temperamentná. Zatiaľ čo Any mi z diaľky prišla rozmaznaná a samoľúba. Keby som bol vedel ako veľmi som sa mýlil.

Keď sa na mňa vtedy v kníhkupectve otočila a zapichla do mňa tie jej iskrivé oči, na ktoré som si občas spomenul, presne som vedel, kto to je. Za tie roky sa vôbec nezmenila. Získala iba ženské krivky. Tvár aj vlasy mala rovnaké. Oči tie isté. Jediné čo mi bilo do očí bola trblietajúca sa protéza. Sean a hlavne Helen spomínala, že jedno pre ňu blízke dievča prišlo o nohu, ale vôbec by som si nepomyslel, že hovorila o nej. A už vôbec by som si nepomyslel, že by som sa do nej mohol skutočne zamilovať.

Teraz, keď ich opäť vidím po rokoch spolu je to ako déjà vu.

„Anya je skvelé dievča."

„To je." Automaticky súhlasím a pohľad nechám zapichnutý na nej.

„Jay, nejdeš so mnou pohľadať tvojho dedka s ujom? Niekde sa tu museli stratiť." Helen sa obráti s otázkou na môjho syna, a len čo prikývne vezme ho odtiaľto preč.

Toto nebude príjemné. Mama mlčí a to nie je dobré znamenie. Nemám najmenšiu chuť sa s ňou pohádať a už vôbec nie tu. Na svadbe, kde by sme sa mali radovať a nie hnevať. Nehodlám s ničím začínať. Dobre viem o čo jej ide a pokiaľ povie na Any jediné krivé slovo prisahám, že za seba neručím.

„Dante, si si tým istý?"

„Mama-"

„Nie, Dante. Dobre si to premysli. Toto už nie je hra. Máš malé dieťa, o ktoré sa musíš starať, naozaj sa chceš starať aj o ženu?"