STRATENÁ NÁDEJ

D E V Ä T N Á S Ť

Kapitola devätnásta
City a cítenie

Často sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že cítim.

Nie teraz niečo fyzické, ako keď si buchnem malíček o roh postele alebo si zakusnem do jazyka. Vtedy cítim bolesť, pretože ma to bolí. Viem, že niečo nie je v poriadku a viem to preto, lebo ma varuje môj nervový systém, keď vyšle alarmujúci signál do mozgu.

Taktiež cítim, keď sa ma niekto dotkne alebo ja sa dotknem niekoho. Fyzicky. Dotyk je niečo, čo človek potrebuje, niečo, čo vyhľadáva - síce sú ľudia, ktorí sa ho viac stránia ako vyhľadávajú, ale tých je na svete minimum. Fyzický kontakt – čiže dotyk – je niečo, čo človek dedí a preto sa radí medzi najdôležitejšie potreby. Dáva nám pocit istoty a pohody, aj keď je zrovna dotyk niekedy ten, ktorý nám ublíži najviac. Hlavne, ak ho niekto využíva na zlé činy. Cítim, keď sa dotknem ľavou rukou hnedej podušky, ktorá leží na mojej posteli. Cítim, keď ma niekto jemne pohladí prstami po líci, no tiež cítim aj to, keď niekoho ruka naň dopadne. Ale stále to cítim.

Avšak ako je možné, že cítim niečo, čo sa ma nemôže fyzicky dotknúť?

Čo také šťastie?

Šťastie nie je hmotné, nemôžem si ho kúpiť. Fyzicky ho nevlastním. No cítim niečo – konkrétne pocit – ktorý ľudia presnejšie nazvali šťastie. Cítim sa šťastne, keď sa naučím niečo nové, keď ma ktokoľvek pochváli, keď sme s priateľmi na výlete alebo keď na Nový rok púšťame lampióny. Ale je to skutočné šťastie alebo niečo čo za to považujem?

Smútok.

Odráža sa od nášho prostredia, života alebo od rôznych situácií, ktorým musíme čeliť. Napríklad strata osoby je niekedy veľmi ťažká a o to horšie je, keď sa s tým dakto nevie vyrovnať. Cítim divný tlak v hrudi, keď mi povie človek niečo nepríjemné. Cítim, ako sa mi sťahuje srdce, jeho tlkot počujem až v hrdle a mám problém sa nadýchnuť. Slzy sa mi tlačia do očí a nič s tým neviem spraviť. No, prečo? Ako je možné, že ma niekto dokáže raniť slovami alebo činmi, keď sa ma to nedotkne. Fyzicky.

Emócie sú niečo prisilné.

Niečo, čo cítim, aj keď sa pokúšam mať všetko pod kontrolou a nič z toho cítiť nechcem.

Či už sú kladné alebo nie, stále nás ovplyvňujú. Niekedy môžeme mať pocit, že sa nimi riadime. Hlavne pri láske, no nie? Kto už by pri nej počúval rozum, ktorý by všetko zničil?

Hnev často koná impulzívne veci za nás a potom je už možno prineskoro na nápravu.

Strach je večný nepriateľ. Vďaka nemu sa mnoho ľudí bojí robiť správne, logické a oprávnené rozhodnutia, pretože: čo ak?

Cítime sa zahanbení, ak sa nám niečo nepodarí. O to horšie je, keď sa nám podarí niečo katastrofálne. Prečo, ale moje líca zčervenajú, začnem habkať a koktať? Nemalo by mi byť jedno, čo si o tom pomyslia ostatní?

Emócií a pocitov je priveľa. Nedalo by sa ich ani spočítať, pretože sa môžu v našom vnútri skombinovať. V roku 1970 prišiel americký psychológ Paul Ekman s tým, že naše bytie a správanie ovplyvňuje šesť základných emócií.

A tým je: radosť, smútok, strach, znechutenie, hnev a prekvapenie.

Nemám tušenie, prečo to rozdelil takto, neviem, ani čo konkrétne emócie a pocity presne znamenajú. Viem, iba kedy a prečo ich cítim. Ale je mi to jedno. Som rada, že niečo cítim. Či už je to fyzicky alebo emočne.

Pretože práve teraz, ako sa dívam na obrazovku môjho mobilu, ktorá zobrazuje novú správu, kde stojí normálne bežná otázka, nemôžem sa prestať usmievať ako závislák, ktorý práve dostal svoju dennú dávku. 

Pocit radosti a zamilovanosti je ten najkrajší na svete.

A presne preto som rada, za každú emóciu a cit v mojom živote.

°•*°•*°•*

Ahojte, slniečka

Dnes tu máme kratšiu kapitolu, ktorá bola skôr na zamyslenie. Nie je dokonalá, ale patrí k mojim obľúbeným v tomto príbehu.

Ďakujem za všetku vašu podporu, ktorá mi vie neuveriteľne zlepšiť náladu. A taktiež vítam medzi nami nových čitateľov, pevne verím, že si vás príbeh získa.

Kaji

°•*°•*°•*