STRATENÁ NÁDEJ

D V A

Kapitola druhá
Skladanie poklony

Dnešný deň je asi prekliaty. A to ani nemusí byť piatok trinásteho.

Ráno som zaspala, taxík stál štyridsať minút v zápche a v kníhkupectve mi jedno dieťa začalo revať, že mu maminka nechce kúpiť knižku, hneď potom ako mi šéfka vynadala, že som prišla o hodinu neskôr.

Obed ani raňajky som nestihla a tak sa najem až doma okolo šiestej, keď sa vrátim. Aj to iba na hodinu a pol, aby som sa osprchovala a prezliekla do čistých vecí.

Opäť si vypočujem nejakú tú narážku na moje dve práce, ale dnes sa nemám chuť hádať, tak to počúvam jedným uchom dnu a druhým von.

Do klubu sa tento raz poučene dopravím metrom a som rada, že konečne niekam prídem na čas.

Ísť po tme tmavou uličkou by sa nejedno dievča bálo, ale keďže tu už nejaký ten čas pracujem, skoro všetci ma poznajú. A tak sa nemusím báť, že by som jedného dňa skončila v špinavej uličke pobodaná nejakým dílerom drog.

Popravde sme celkom kamaráti.

Dobre, nie tak celkom.

Dalo by sa povedať dobrí známi. Nemám ich prečo odsudzovať. Sú to iba ľudia, ktorí trpia zvyčajne nejakými psychickými poruchami alebo traumami a tak sa bolesť snažia utlmiť. Nie práve najlepšie, ale je to ich výber. Sama veľmi dobre poznám, aká vie byť bolesť strašná a preto medzi nami nerobím rozdiely.

„Ahoj, Charlie." Pozdravím svoju šéfku lomeno kamarátku a posadím sa na stoličku.

„Čauko, Any. Neprišla si skoro ?" Začudovane sa pozrie na hodiny cez odraz v zrkadle visiace na stene za ňou.

„Celý deň chodím neskoro. Chcela som si to vynahradiť, aby som mala čisté svedomie." Myknem plecami a odbalím lízatko, ktoré som si tu včera zabudla.

„To je síce pekné, ale mohla si ostať ešte doma. Nebudeš potom unavená ?"

„Nie, veď sedieť môžem predsa aj tu v šatni." Dám si dole čiapku, v ktorej by si ma asi každý pomýlil s desaťročným dieťaťom a dlhé blonďavé vlasy si zviažem do pleteného copu, aby mi nezavadzali pri roznášaní drinkov.

„To nemyslíš vážne ?!" Skríkne Charlie do telefónu, tak hlasno až sebou myknem. Ani som si nevšimla, kedy začala telefonovať. S volajúcim si vymenia zopár slov a keď hovor vypne, šmarí mobil na stolík pred seba.

„Vedela som, že s tým dievčaťom budú samé problémy." Potichu zakleje.

„Čo sa stalo ?"

„Kylie dnes nemôže prísť a ja nemám dievča navyše. Neviem, kde tak narýchlo zoženiem náhradu." Frustrovane si prehrabne svoje červené vlasy a začne si prezerať kontakty. Musím priznať, že tie vlasy jej náramne pristanú k jej azurovo modrým očiam. Za ten čas, čo u nej pracujem si ich prefarbila hádam tisíckrát, ale toto je jej farba.

„Vieš, že ja by som ti rada pomohla. Ale s tou protézou sa neviem vlniť na tyči. Ešte by som ti odohnala všetkých zákazníkov a ty by si skrachovala." Zasmejem sa pri predstave mňa točiacej sa okolo tyče a protézy letiacej najbližšiemu mužovi do hlavy.

„To si dokážem predstaviť." Zasmeje sa spolu so mnou.

„Any, ja dobre viem, že by si mi pomohla. Predsa mi pomáhaš už niekoľko mesiacov rozdávať drinky a poviem, že máloktorá barmanka tu vydržala toľko, čo ty."

„No, zrejme som odolná voči tým úchylným poznámkam, ktoré mi aj tak skoro nikto nevraví." Uškrniem sa.

„Veď, kto už by chcel ísť do postele s jednonohou." Pretočím očami.