STRATENÁ NÁDEJ

D E S A Ť

Kapitola desiata
Odpoveď

„Hej, zlato, nechcela by si niekam skočiť ? Auto mám blízko, ale vécka sú za rohom." Pri uchu sa mi ozve slizký, šušlavý hlas. Najradšej by som ho niekam kopla alebo mu aspoň vynadala, ale nemám za potrebu sa ním zaoberať. Je to iba ďalší opitý, nadržaný chlapík.

No práve vďaka nim si uvedomujem, ako mám túto prácu rada.

Áno, mám ju rada.

Pravdepodobne to vyznie vonkoncom hlúpo a nerozumne, ale je to pravda. Všetko okrem takýchto prípadov tu mám skutočne rada. Našla som si druhú rodinu. A k tomu si neviem predstaviť, že by som pracovala niekde inde. Niekde, kde by ma to nebavilo a musela by som tam chodiť iba z povinnosti. Sem chodím aj odchádzam s dobrou náladou. Vždy.

„Robert, radšej si sadni. Nevidíš, že je poškodená ?" Započujem hlas druhého chlapíka, ako sa mu snaží dohovoriť, keď od nich odchádzam.

Vraj

poškodená.

Ak ma chcel uraziť, mohol si vymyslieť niečo originálnejšie. Toto slovo pre mňa nemá absolútne žiadnu váhu.

„Zase si dovoľovali ?" Ethan pohľadom prepaľuje zjavne Roberta, ako ho nazval jeho kamoš.

„Nič, čo by sa mi ešte nestalo."

„Vieš, že keby ťa otravovali stačí povedať mne alebo Tonymu a pôjdu preč."

„Som veľké dievča, Ethan. Poradím si aj sama." Prikývne, ale vidím na ňom pochybnosti. No pre tento raz, to nechám tak.

Otočím sa k umývadlu, v ktorom je nahádzaných minimálne cez dvadsať pohárov a pustím tiecť vodu. Vyhrniem si rukávy úzkeho, bledofialového roláka, ktorý je našťastie tenučký, inak by som sa tu v ňom asi roztiekla ako zmrzlina. V tom lepšom prípade. Nanesiem na hubku jar a pomaly sa do toho pustím. Vedľa seba rozprestriem utierku, na ktorú ich čisté a lesklé postavím, aby z nich medzitým, kým doumývam ostatné odtiekla voda.

Ktosi by sa unudil k smrti, ale pre mňa je to predstava ideálneho relaxu, pri ktorom si vyčistím hlavu. Na nič nemyslím iba na to, aby som čo najlepšie umyla pohár tak, nech na ňom nezostane ani maličká špinka, na ktorú by sa mohol dakto sťažovať.

Aj také prípady sme tu už mali. Vraj mal niekto v pohári spadnutú mihalnicu. Pritom by som mohla odprisahať, že keď som ho podávala Ethanovi, bol dokonale čistý.

No ľudom sa nijak nezavďačíš.

Započúvam sa do hudby, na ktorú dievčatá tancujú a pritom sa akosi stratím vo svojich myšlienkach. So zavretými očami sa mierne pohupujem do strán, niekedy urobím krok vpred, potom vzad a občas mi vypadne, nejaké to slovíčko, či dve.

Dobre, priznám sa bez mučenia, že refrén som si zaspievala celý.

Z môjho sveta ma vytrhne hlas opakujúci moje meno.

„Anya, haló, počúvaš ma vôbec ?" Ethan pomyká mojím ramenom, a tak na neho presmerujem oči plné zvedavosti.

„No ?"

„Je tu zas."

„Kto ?" Zatvárim sa mierne nechápavo a začnem sa obzerať po klube, či náhodou nenarazím na známu osobu.

„Ten tvoj nápadník. Bol sa tu na teba počas tvojej neprítomnosti pýtať asi dvakrát." Kývne smerom ku schodom a ani sa nesnaží byť nenápadný.

Môj zrak okamžite padne na osobu, ktorá sa medzičasom stihla dostať k baru. Sadne si na stoličku a kabát si nechá na sebe ako obyčajne, no dnes si rozopne gombíky. Oči mi samovoľne padnú sa jeho telo, ktoré vidím aspoň z časti. Má čierny pulóver, ktorý mu dokonale obopína hrudník a stavím sa, že aj ramená a brucho, ktoré má určite vypracované a-