*Strange life*

32.Kapitola

Jeff:

On vážne ešte neodišiel. Kde bol? Čo robil? Čo vyviedol Kate a predovšetkým Lucy?!

Otočím sa a zbadám ho. Toho slizkého hajzla, ktorému sa už tak dlho hodlám pomstiť.

,,Pre teba capo Alessandro." povie potichu, zasmeje sa a pomaly vykročí ku mne.

,,To si niekam strč." odfrknem.

Malými krôčikmi k nemu vykročím a ocitám sa mu tvárou v tvár. Sme na jednej úrovni - jeden druhému pozeráme do očí. V tých jeho vidím pobavenie a prefíkanosť, zatiaľ čo ja ho pohľadom priam vraždím. V tej tme akoby medzi nami zlo viedlo bitku nad dobrom.

Alessandro ma priateľsky pobúcha po pleci, obchádza ma a mieri si to k spiacej Lucy. Zvrtnem sa, chytám ho za čierne tričko a ťahám ho naspäť ku mne. Nakloním sa nad jeho ucho a nespokojne syknem. ,,Opováž sa jej dotknúť." vyhrážam sa.

,,Inak čo? Uvalíš na mňa mafiánsku kliatbu?" spýta sa pobavene.

Ešte pevnejšie zovriem jeho tričko a strčím ho preč od postele. Čiže jemu je to smiešne?

Všetko prebieha neskutočne ticho, pretože obaja vieme jednu vec, ktorá keď sa stane, Lucy bude v kaši - jej háklivosť na spánok. Lucy mala vždy ľahký spánok, čiže akonáhle okolo nej niekto prešiel, hneď sa zobudila. Keď cez okno zafúkal vietor na jej odokryté telo, opäť sa automaticky zobudila a prikryla sa.

Tentoraz však spala tvrdšie, pretože je vyčerpaná kvôli tomu kreténovi, čo stojí predo mnou. ,,Vypadni, Alessandro." poviem potichu a tvrdohlavo.

,,Na to sa len tak nechystám. Presne som vedel, že ty si nedáš povedať." zacmuká a nesúhlasne pokrúti hlavou. ,,Vieš o tom, že za tvoje činy si to vždy odpyká táto nádherná mafiánka?"

,,Nikdy za nič nemohla! Ona v tom nikdy neniesla vinu!" syknem skrz zaťaté zuby.

Alessandro si palce zakvačí do vreciek svojich riflí, prichádza ku mne a zastaví tesne predo mnou. ,,Ja viem. O to je väčšia zábava sledovať, ako skočí na každé vaše slovo a vaše zbytočné sľuby. Respektíve... väčšinou si to ty, kto jej nasľúbi hory-doly.“ krátko sa zasmeje, no v tom pokračuje. ,,Zabaviť sa s takým neviniatkom a popritom vedieť, že je tak bezmocná..." popri poslednej vete sa zasnene pozrie na strop a usmeje sa.

Pomaly sa prestávam ovládať a zúrivo dychčím. ,,Ty si bol vždy bezcitné prasa." zavrčím.

,,Nie, Jeffrey. Ja sa len jednoducho viem poriadne zahrať. Nemôžem za to, že neviete hrať fér."

Moja ruka zrazu vystrelí k jeho tvári. Skôr, než ho stihnem udrieť mi Alessandro dlaňou chytí päsť a zastaví môj útok. Na cestu k jeho tvári sa rozbieha druhá ruka, ktorú taktiež zlomkom sekundy zastaví. ,,Jeffrey, Jeffrey. Ty si naozaj myslíš, že som až tak hlúpy?"
Áno, myslím. Prečo?

Jednu ruku púšťa, no v tom vytiahne z opasku nohavíc zbraň a namieri ju ku mne. Doriti, ja nie som ozbrojený!

Predstieram ľahostajnosť a s chuťou sa zasmejem. ,,Páni, namieril si na mňa zbraň. Ak sa mám báť, povedz." uťahujem si z neho a vyplašene zdvihnem ruky nad hlavu.

,,Popravde by si sa mal báť." uškľabne sa a ruku so zbraňou namieri k Lucy. 
Nie, moje zlato!

V tom momente zvážniem. ,,Alessandro, prestaň." poviem pokojným, no zároveň mierne vystrašeným hlasom.

,,Ale čo? Čiže tvoja slabina je malá Lucille?"

,,Nemám na nič slabosť." odvetím rozhorčene.