*Strange life*

34.Kapitola

 Lucy:

Zobudím sa do až príliš osvetlenej miestnosti. Pozriem sa napravo a vidím prázdne miesto vedľa seba. Kate je už pravdepodobne dole, alebo trávi až príliš dlhý čas v kúpeľni. Najradšej by som bola za tú prvú možnosť.

V posteli sa ponaťahujem, vyvlečiem sa z bielej periny a pomaly vstanem. Podídem k oknu a zahľadím sa na rannú lúku.

Povzdychnem si.

,,Zas ďalší náročný mafiánsky deň." poviem nahlas pre seba.

Odstúpim od okna a prejdem k veľkému šatníku. Otvorím ho za obe dvierka a pohľadom skúmam svoje šatstvo.

Práve si uvedomím, že väčšinu kúskov oblečenia sú mi neznáme. A to totálne...

Prehrabávam sa a nachádzam naozaj úžasné, letné a popritom jednoduché šaty po kolená. Šaty som naozaj dlho nemala na sebe.

Vezmem ich do ruky, trochu odstúpim, najprv zatváram ľavé dvierka, a popri zatváraní pravých dvierok si v zrkadle všimnem postavu v čiernom obleku stojacu hneď za mnou.

V tom zrazu prudko zhíknem a hneď si aj zapchám ústa.

Hľadím naňho s vypúlenými očami a dlaňou sa snažím tlmiť svoje hlasné výdychy. Zatiaľ, čo on len stojí na mieste a s úškrnom na mňa hľadí.

,,Preboha, čo tu robíte? A odkedy tu ste?" vysolím so seba s rukou na ústach.

On len zdvihne jedno obočie a tým jeho uličníckym pohľadom sa na mňa pozrie. ,,Prišiel som si kúpiť lístok do tomboly." vyhlási.

Prekrútim nad ním očami a porazene vzdychnem. ,,Vystrašili ste ma." poviem nakoniec.

,,Nijak ma to neprekvapuje, slečna." odvetí .

V tom si spomeniem na tú nočnú moru. Zatočí sa mi hlava a prepletú sa mi nohy. Prudko padám k zemi, no niečie ruky ma stihnú zachytiť skôr, než zažijem ten škaredý pád a náraz o zrkadlo na skrini.

,,Ak už sa v tom sne stalo čokoľvek, tebe by som to v živote nespravil."
A to si hovorí obávaný mafián...

Otvorím oči a všimnem si muža skláňajúceho sa nado mnou.

,,Odkiaľ viete o mojom sne?" spýtam sa prekvapene.

Alessandro ma jednou rukou pustí a prstom si poklepe po viečku na ľavom oku. ,,Všade ťa vidím."
Ah, samozrejme...

Je až neuveriteľné, ako ma jednou rukou dokáže tak zľahka držať. Avšak akoby počul moje strašidelne tiché myšlienky a postavil ma na rovné nohy.

Prekvapivo ma úplne pustí a ja už automaticky odbáčam doprava a o dva kroky cúvam dozadu. Alessandro sa na mňa spod mihalníc a hlavne s nevyspytateľným úškrnom pozrie a pobavene si odfrkne.

,,Teraz k veci." zrazu zvážnie. ,,Moji rodičia zhodou okolností bývajú na Manhattane. Rozhodli sa usporiadať náš každoročný charitatívny maškarný ples a ako spoluorganizátor potrebujem ženský doprovod. Zajtra večer ťa James príde vyzdvihnúť. O šaty a podobné somariny budeš mať postarané." žmurkne a zvrtne sa na odchod.

Rýchlim krkom k nemu podídem, ruku mu položím na plece a zastavím ho. ,,To snáď nemyslíte vážne! S vami rozhodne nikam nepôjdem."

,,Ou, a ešte som zabudol na jednu dôležitú vec." na päte sa ku mne otočí a chytí ma za obe ruky. ,,Ty, ja, moja rodina - rovná sa večera."

,,Aká večera dofrasa?!" vyhŕknem a popri tom od neho šokovane ustúpim.

,,Rodinná tradícia. Vždy po galaprograme nasleduje rodinná večera, pri ktorej, samozrejme, my dvaja chýbať nebudeme." vysvetlí mi.