*Strange life*

20.Kapitola

Lucy:

Niekto mi položil ruku na plece a mierne ním zatriasol.

,,Dobré ránko, zlato."
Pomrvila som sa.

,,Daj si odchod." povedala som rozospatým hlasom a pretočila sa chrbtom k narušiteľovi môjho spánku. Bola som tak unavená, že rozoznať hlas toho, kto ma budí bolo naozaj náročné.

,,Makaj z postele, spáč. O pol hodinu pristávame." pomaly som rozpoznávala ten hlas.

,,Mám ešte veľa času."

Môj narušiteľ sa zasmial na mojom rozospatom hlase a okamžite som vedela, kto je tej dotieravosti hoden.
Ryan.
,,A práve preto ťa budím tak skoro. Vy ženy, kým sa poberiete z postele, to trvá celú večnosť." poplácal ma po stehne a stlačil ho. Trhla som sebou, prudko sa posadila a udrela ho po dlani.

,,Prestaň, nenávidím to!" zasmial sa a potriaso hlavou.

,,Aspoň som ťa prebral. Tak šup, šup, nech si vonku. Máš na to tri minúty, inak ťa osobne prídem na silu zobrať a bude mi jedno, v akom budeš stave." rafinovane sa usmial a stratil sa za závesom.
Ponorila som hlavu do vankúša a nahlas doň skrýkla.

,,Vrieskaj aspoň potichšie, ďakujeme." znova Ryan.

Zdvihla som hlavu smerom k závesu, no už som iba videla, ako sa vo vetre párkrát pohojdal.

,,Zabite ma." povedala som si pre seba a opäť ponorila hlavu do vankúša.

,,Bola by ťa škoda."

,,Ryan, daj si odchod!" zasmial sa a opäť ho nebolo.

Pretočila som sa na chrbát a pošúchala si oči. Pomaly som si sadla a ponoťahovala sa. Obzrela som sa von oknom a uvidela ostrý slnečný svit, ako sa prediera do izby.
Nádhera...

Rukou som sa prehrabla vo vlasoch a hlasno si povzdychla, spolu s draním sa z postele.

Postavila som sa a opätovne sa ponaťahovala.
Všetko som robila s neskutočnou lenivosťou a aj mi to dlho trvalo.

Zrazu sa odhrnuli závesy, v ktorých sa objavil Ryan a s ráznym krokom vykročil ku mne.

,,Preboha, tri minúty nemohli tak rýchlo ubehnúť!" vyhŕkla som.
,,Vidíš, aký je čas sviňa. Tak poď, ideme." schmatol ma za ruku a ťahal preč z izby.

,,Ale ja som ešte chcela-"
,,Urobíš to neskôr, zlato."
,,Ale-"
,,Žiadne ale. Určite si hladná."
Skočil mi do reči a počas nášho inteligentného rozhovoru sme sa dostali do ďalšej miestnosti, kde bol veľký, mramorový, biely stôl, za ktorým všetci sedeli a vychutnávali si raňajky.
Podotýkam, stále sme v lietadle!

,,Dobré ráno, Lucy, ako si sa vyspala?" spýtal sa Carlos spoza stola.
,,K podivu výborne. Ďakujem celej Mafiánskej Korporácií za nádhernú izbu." všetci sa naraz zasmiali a naďalej sa venovali jedlu pred sebou.

,,Lucy, čo si dáš?" spýtal sa Jeff.
,,Nie som veľmi hladná."
,,Túto vetu vyhoď zo svojho slovníka a makaj si sadnúť." rozkázal a s rešpektom som ho poslúchla.
S rešpektom? Poslúchla?

Sadla som si na voľné miesto vedľa neho a založila si ruky v lone.

,,Ešte raz sa pýtam, čo si dáš?" naklonil sa ku mne, lakeť si oprel o koleno a medzi prsty mu dokonalo zapadla brada.
,,Ja neviem, možno nejaké ovocie." povedala som neisto.

Ostatní boli zažratí do rozprávania a smiatia sa, no Jeff do mňa nútil jedlo.

,,Mango a jahody. Hneď ti ich prinesiem."
Preboha, ako to vedel?!

Pozerala som naňho s pootvorenou pusou a s pozdvihnutým obočím, ako sa vytráca z miestnosti. Ruky v mojom lone sa začali mierne chvieť z toho, ako ma má Jeff prečítanú. Desí ma to čím ďalej, tým viac.
,,Sakra Paul, vravel som vám, že mango chce nakrájané nadrobno a nie na štyri štvrtiny. Keď pristaneme, osobne vám vybavím najlepšieho ušného lekára v New Yorku." počula som Jeffa, ako zvyšuje hlas na nejakého predpokladám obsluhujúceho.
Nechápavo som pozrela na Carlosa, ktorý mi pohľadom naznačil, nech to nechám tak.

,,Nerieš to, Lucy. Jeff je háklivý na to, keď mu obsluha nepripraví niečo podľa jeho predstáv. Majú pred ním veľký rešpekt, no zároveň ho nikto z nich nechce obsluhovať.
Ah, aký dominant...

Bez slova som sa postavila a napriek Carlosovmu hlasu a zadržiavaniu, ktoré som ignorovala, som podišla k závesu, odhrnula ho a videla, ako sa Jeff dohaduje s obsluhujúcim, ktorý má na štítku napísané svoje meno. Vyzeral ako pán po štyridsiatke, ktorý má rád svoju prácu.

Odsotila som ho a podišla k Paulovi, ktorý v jednej ruke držal striebornú tácku obsypanú malými kamienkami a na nej bolo nakrájené mango s jahodami. Bolo to neskutočne nádherne naaranžované. Nikdy som nič také pod nos nedostala.

,,Ďakujem vám, pán Paul. Vyzerá to nádherne a starosti s ušným lekárom si nerobte. Pripravovali ste to vy?" spýtala som sa milo a Jeff na mňa hľadel, ako na múmiu.

,,Áno, slečna."
,,V tom prípade som vám naozaj vďačná. Ako vidím, na toto máte naozaj talent." priateľsky som ho pobúchala po pleci a vzala si od neho tácku s ovocím.

,,Ďakujem, slečna, ale mal by som vám to odniesť k stolu,"
,,Nemusíte, ruky mám ešte zdravé." usmiala som sa, otočila sa a môj milý úsmev sa premenil na vražedný pohľad, ktorý som po Jeffovi hodila.
Obišla som ho a stratila sa za závesom. Cítila som udivené pohľady na svojom tele a s kamennou tvárou som si sadla. Všetci na mňa vyjavene pozerali.

,,Čo je? Priniesla som si ovocie."

Hodila som si prvý kúsok manga do pusy a priznávam, lepšie som nikdy nejedla.
,,Ktorý sluha ti to-"
,,Paul." povedala som pyšne so skloneným zrakom k ovociu a tentokrát ochutnala jahodu. Moje druhé najobľúbenejšie ovocie.

,,Ten je náš najlepší."
,,A Jeff po ňom vrieska." opäť som Carlosovi panovačne skočila do reči.

My o vlku a vlk medzi závesom.

,,Paul nie je môj priateľ, je to sluha. A so sluhom sa môžem rozprávať ako ja chcem."
,,Lenže je to človek, rovnako ako my všetci. Precuje tvrdo, pilne a hlavne kvalitne, no tebe je to úplne jedno. Priateľ, nepriateľ, aspoň vidím, ako si vážiš jeho prácu."
Jeff sa pobavene uchechtol a pokrútil hlavou.

,,Prácu našej obsluhy si vážim viac, než dosť," vykročil ku mne. Ignorovala som jeho pohľad a naďalej si vychutnávala mango s jahodami.

Sadol si na voľné miesto vedľa mňa a vyložil si nohu na koleno.

,,Ale som rád, že ti chutí." naklonil sa ku mne a neustále sa mi darilo ho ignorovať a vychutnávať si ovocie.

Carlos sa postavil, poďakoval za raňajky a odišiel s tým, že si musí ešte niečo vybaviť.

,,Ideme ešte do herne. Chcete si narýchlo niečo zahrať?" spýtal sa nás Ryan opretý rukami o operadlo stoličky.

Zdvihla som k nemu pohľad, no skôr, než som stihla zareagovať, to za mňa urobil Jeff.

,,Lucy ešte raňajkuje a ja tvorím jej spoločnosť, no hlavne dozor. Možno prídeme neskôr." povedal Jeff a ja som stále sedela na stoličke so sklopeným zrakom a ignorantským správaním.
Že dozor...

,,Ako chceš." mykol plecom a bez slova odišiel z miestnosti za chalanmi.

,,Je nepotrebujem dozor. Pokojne choď za nimi."
,,A čo keď ti poviem, že tu chcem dozorovať?"

Položila so odhryznutý kúsok jahody na tácku a otočila sa na Jeffa, ktorý ma so zdvihnutým obočím pozoruje.

,,Som už dospelá, naraňajkovať sa viem aj sama." jeden kútik úst zdvihol do pobaveného úsmevu.
,,O tom niet pochýb. Ale dozoru sa nevyhneš."

,,Samozrejme, pán Dozor." odfrkla som pre seba. ,,V tom prípade nebudem jesť, ďakujem. Nemám rada, keď sa na mňa niekto pozerá, ako jem." prefíkane sa usmial.

Postavil sa zo stoličky, podišiel za mňa, čo ma nesmierne prekvapilo a myhnutím oka ma pretočil, aby som opäť sedela vzorne za stolom.
Stál tesne za mnou a cez moje plece sa natiahol po nedojedenú jahodu.

,,Otvor ústa." rozkázal.
,,Čože?"
,,Sakra, otvor tie ústa."

Skláňal sa nado mnou a držal jahodu pred mojimi perami. Rozovrela som ich a Jeff mi do nich pomaly vložil jahodu. Začala som pomaly prežúvať, zatiaľ, čo Jeff cez moje plece odkrojil kúsok manga.

,,Čo to robíš?" spýtala som sa s plnou pusou.
,,Vykonávam dve práce naraz." v krátkosti vysvetlil popri krájaní.
,,A to sú?"
,,Dozorujem na teba a zároveň sa starám, aby si jedla bez ťažkostí. Otvor ústa." prehltla som a Jeff mi opäť vložil ovocie do úst.
Hlavne bez ťažkostí...
Chvíľu som prežúvala, a keď Jeff pocítil, že v ústach nemám ani jediný kúsok manga, odsunul mi stoličku od stolu.

,,Postav sa." zobral si zrolovaný, biely, látkový obrúsok do pravej ruky. ,,Zavri oči a neodvrávaj."

Zmätene som zavrela oči.
Ja neodvrávam!

,,Skús ich otvoriť a zaviažem ti ich." šepol.
Striaslo ma.
,,Otvor ústa." povedal mierne nezrozumiteľne, akoby mal celý čas oddelené pery od seba. Otvorila som ich a na perách pocítila studenú jahodu s niečim mäkkým a teplým.

,,Zahryzni." povedal opäť nezrozumiteľne, no tentokrát bol veľmi blízko mojich pier.
On perami drží druhý koniec jahody?!

Oboma rukami ma chytil okolo drieku a zahryzla som. Jeff otdiahol svoju tvár, no neustále ma pevne držal.

Naraz sme dojedli jahodu, Jeff sa odtiahol a pomaly som otvárala oči, až kým som opäť všetko jasne a zreteľne nevidela. Jeff bol otočený k stolu a akonáhle videl, že moje oči sú otvorené, prepálil ma pohľadom.

,,Hádam vám niekto povedal, aby ste otvorili oči. Že o tom neviem?"
Čo chce robiť?!
,,Zavri si ich a láskavo ich nechaj zatvorené. Capisci, zlato?" spýtal sa až príliš provokačne.

Nasucho som prehltla a prikývla. Brušká jeho prstov sa dotkli mojich viečok a nechali ich klesnúť dole.

,,Verím ti. A moju dôveru si nezíska každý. Váž si to." opäť šepol provokačne.
,,Otvor ústa, dostaneš chrústa." dodal pobavene.
Nemyslí to vážne, že nie?

Opäť som z obavami otvorila ústa a potlačila nutkanie otvoriť aj oči.

,,Necukaj s tými viečkami." teraz naoplátku povedal zrozumiteľne.

Bolo priam neuveriteľné, ako ma podrobne sleduje. Cítila som jeho pohľad, ktorý prepaľoval moje chvejúce sa telo.

,,Prečo sa chveješ?" jeho hlas bol omnoho bližšie, než pred tým. Vydýchla som predbytočný vzduch a snažila sa uvoľniť.

Pocítila som jeho palec na mojej spodnej pere, ktorá bola zakliesnená v mojich zuboch. Až teraz som si uvedomila, že si ju od nervozity opäť hryziem.

,,A vysvetli mi, prečo si hryzieš tú zasranú peru?" jeho hlas bol ešte bližšie.
Jeffove ruky sa opäť obmotali okolo môjho pása a stisk zosílili.

,,Č-čo to robíš?" vykoktala som zo seba. Po dlhom čase som sa odvážila prehovoriť.

,,Desím ťa." šepol.

Už som cítila, ako sa niečo dotýka mojich pier. Desil ma, to je pravda, ale nie ako Alessandro. Jeff na desil... inak.
Bol to strach plný zvedavosti.

,,Milujem tvoj chtíč."

To napätie medzi nami neskutočne rástlo. Skôr, než som si uvedomila, čo robím, som si opäť tvrdo a surovo zahryzla do pery. Nevydržala som to a musela potlačiť svoju nervozitu zo zatvorených očí a tajomného Jeffa, ktorý sa na mojom čine pobavene zasmial.

,,Do riti, zvedavá si, ženská." a urobil to.
Už to nebolo ovocie a ani suchý vzduch, čo som cítila. Bol to len a len on. Prekvapene som otvorila oči a neverila vlastným... perám. Po chvíli spamätávania sa, som pomaly privierala oči a tento moment si užívala srdcom. On nebol ako Alessandro, v žiadnom prípade taký nebude.
Prstami som mu zašla do vlasov a prehrabávala ich. No v tom som si spomenula na jeho slová. Na slová, ktoré sa mi od prvej chvíle zaryli v hlave.

,,Hovor si, čo chceš, ale bozkávať sa s ním nebudeš. Inak tvoja návšteva u mňa nebude dvakrát príjemná." 


Rukami som zatlačila do Jeffových ramien a prudko sa odtiahla. Prerývane som dýchala a s obavou sa pozerala do jeho očí. Spustila sa mi jedna slza a z Jeffovho prekvapeného pohľadu sa stal ustaraný.

,,Ja nemôžem." šepla som a sklonila hlavu. Naozaj to bolo neskutočné. Možno nás nevidí... nie, určite nás nevidí, ale niečo mi vraví, že vie presne všetko čo robím a kde som.

,,Čo sa deje, prečo nemôžeš?" jeho ruky stále obopínali môj driek a ja som bola rada, že ma ešte nepustil. Mierne sa zaklonil dozadu a obzeral si ma, zatiaľ, čo ja som pomaly zdvíhala hlavu a opäť sa zapozerávala do jeho veľkých očí.

,,Nič nehovor, je mi to jasné." utrel mi slzu z líca a vykročil preč z miestnosti.

,,Nie Jeff, počkaj!" zastavil, no neotáčal sa. Vykročila som k nemu a postavila sa pred neho. Opäť som pozerala do jeho očí a nevedela nájsť slová. Pohľadom ma vyzval, aby som pokojne hovorila.
,,Alessandro." bez váhania som ho silno objala a spokojne si vydýchla, keď sa jeho ruky opäť obmotali okolo môjho pása. Znekopojenie nastalo až vtedy, keď som cítila, ako sa Jeffove telo od zlosti naplo.

,,Nepovedala si nám všetko." odvetil.
,,Nechcela som vám to povedať. Obzvlášť nie tebe." jeho stisk povolil, chytil ma za ramená a mierne sme sa od seba odtiahli.

,,Lucy, to bolo prvé, čo si mi mala povedať. Mal som si držať odstup."
Na to zabudni, Gutt!

,,Lenže ja nechcem, aby si si držal odstup." prehovorila som skôr, než sa moje myšlienky stihli upratať. Jeff ostal rovnako prekvapený ako ja. Obaja sme vyjavene na seba pozerali a opäť som sa od nervozity zahryzla o pery. 

,,Mňa od teba Alessandro neodradí. Obzvášť nie, keď vidím vybíjanie tvojej nervozity." šibalsky sa usmial, chytil ma okolo drieku a opäť sa na scénu vrátil starý, dobrý, dominantný Jeffrey. 

,,Lenže ja sa ho bojím." šepla som a potláčala svoju nervozitu. Jeffov úsmev sa pomaly vytrácal a nahradzoval ho starostlivý.

,,Jediný, koho sa budeš báť budem ja, keď sa naňho naštvem. Vtedy by si sa bála, čo i len na mňa pozrieť."

Niekto prudko odhrnul závesy a vstúpil do miestnosti. Carlos sa na nás uličnícky usmieval a významne pozdvihol jedno obočie.
Vzhľadom na to, že ma Jeff neustále držal za driek, som sa červenala až po končeky vlasov.
,,O päť minút budeme pristávať, hrdličky. Poďte si už sadnúť." a stratil sa za závesom.

,,Počul si, ideme si sadnúť." odtiahla som sa a smerovala k závesu, no Jeff ma prudko potiahol za ruku a dopadla som na jeho vypracovanú hruď.

,,Seriem na Alessandrové reči." povedal pri mojej tvári a svojimi perami sa dotkol tých mojich. Tentokrát to bola rýchla trojsekundová pusa na pusu. Víťazne sa uškľabol, zatiaľ, čo ja som naňho prekvapene pozerala.

,,Počula si, ideme si sadnúť." žmurkol a počkal si na moju reakciu, no z prekvapeného výrazu v tvári sa stal šokovaný. Pár krát som zažmurkala a spamätala sa.
Rafinované...

Vyšli sme z miestnosti a smerovali k našim sedadlám... alebo kreslám... alebo čo to je.
Premýšľala som nad tým, ako to v New Yorku bude vyzerať, no prestala som, hneď ako som započula k nám hovoriť pilota.

,,Vážení cestujúci, milí mafiáni, prirútajte sa, budeme pristávať. Ryan, vypni si ten mobil a to platí pre všetkých. Jeffrey, nebehaj po celom lietadle, ďakujem."
Priložila som si ruku na ústach a pridusene sa zasmiala. Ryan na Jamesa zakričal cez celé lietadlo, že on svoj telefón nedá, no všetci vieme, že ho samozrejme vypne, ak nás nechce zabiť. Jeff zareagoval na môj pridusený smiech, zdvihol ku mne zrak a jeden kútik úst vykrútil do šibalského úsmevu.

,,Tak to vyzerá, že sa na teba budem celý čas pozerať." úsmev sa mi vytratil.
Prosím, len to nie.
,,Nemáš žiadny rozumný dôvod, prečo by si to robil." skonštatovala som krátko.

,,Samozrejme, že mám. A mám hneď  dva." na chvíľu sa odmlčal. ,,Po prvé, milujem keď  ťa môj pohľad omámi a ty nevieš, čo robiť, ako sa správať a ako sa tváriť."

,,To je absurdné!" skočila som mu do reči.

,,Veď uvidíme. A po druhé, od malička si bola neskutočne nádherná a dodnes sa ťa krása drží ako kliešť. Je škandál nepozerať sa na teba." vyložil si nohu na koleho, oprel sa a prstami si začal súchať bradu, popričom ja som bola červená ako paradajka.

,,Našiel som aj tretí dôvod. Tvoje vybúravanie stresu a pomôcky k tomu; k tým pomôckám priraďujem tvoje pery. Tretí bod sa viaže aj k tomu prvému." opäť sa odmlčal.

,,Nemôžem za to, že v strese si hrziem pery! Je to zlozvyk."
Jeff niako nereagoval, podopieral si bradu a len sa usmieval. Zdalo sa mi, že dokonca ani nežmurkol.

,,Akože teraz sa so mnou nemieniš ani rozprávať a budeš ma celý čas hypnotizovať?"
Ani sa nepohol.

Prevrátila som oči. ,,Super." a vzdychla som.