*Strange life*

47.Kapitola

Lucy:

Nemôžem tomu uveriť. To skrátka nemôže byť možné!

,,Čo Jeffrey? Nebodaj si nechcel, aby to vedela. Ups." zasmeje sa Alessandro.

Neveriacky ale najmä sklamane a naštvane sa pozriem na Jeffa. ,,Je to pravda?" spýtam sa. ,,Tak je to pravda?!" zopakujem už rozhorčene, keď neustále mlčí.

,,Áno je." pritaká so sklonenou hlavou. ,,A nikdy som nechcel, aby si sa to dozvedela."

Práve mi napadlo, že ja som celý čas nevedela Alessandrove priezvisko. Gutt... to by mi nikdy v živote nenapadlo. Tie ich sivé oči a rovnaký prešibaný úsmev. Správanie, ochrana (ako od koho a v akom zmysle...), jednaké činy a riešenia. Jeff je Alessandrova dokonalá kópia, tak prečo mi to nikdy nenapadlo?!

,,Preboha, prečo?! Ďalšie tajomstvo, ktoré som nevedela!"

Alessandro ma zrazu opäť potiahne za vlasy bližšie na jeho telo. Vykríknem od bolesti, ale ako vidím, ani jedného to teraz nezaujíma. ,,Je ich omnoho, omnoho viac, dievča moje." povie a obráti sa na Jeffa. ,,Tak poď, braček, vezmi si ju. Je celá tvoja." natiahne so mnou ruku a Jeff automaticky podíde o dva kroky dopredu. Ocitnem sa mu tvárou v tvár.

So slzami na kraji a pravdepodobne celá červená v tvári nahnevane pokrútim hlavou. ,,Nie." a zastavím ho uprostred pohybu.

,,Alessandro, ty podlý had."

,,Ah, ďakujem, ale už ma volali aj horšie."

Nebaví ma počúvať ich doberanie si samých seba. Nesmiem sa však ukázať ako zradený slaboch. Si naštvaná a odvážna, naštvaná a odvážna.

,,Okamžite ma pustite." zrúknem po Alessandrovi. Nie tak, ako v bežné dni. Toto bolo omnoho hlbšie ale hlavne od srdca. Zlomeného, nasraného srdca.

Na moje prekvapenie ma Alessandro po prvýkrát a bez žiadnych zbytočných rečí počúvne. Určite v tom musí byť háčik, inak by to nikdy v živote nespravil. Ustúpi len dozadu, no ja zostávam stáť na mieste. Jeff sa ku mne hneď natiahne, ale ja ho rýchlo gestom ruky stopnem. ,,Ty sa ma už nikdy v živote nedotýkaj." poviem chladne.

Ani sama neviem, čo mám teraz robiť. Vrátiť sa s Jeffom do domu, ktorý vôbec nepovažujem za domov alebo zostať... nie... u Alessandra nikdy nebudem dobrovoľne, nech sa deje čokoľvek. Zostáva mi jediná odpoveď. Utiecť.

Za sebou počujem Alessandrove pobavené rehotanie. ,,Jeffrey Adam Gutt. Najväčší lámač ženských sŕdc."

Jeff ho ignoruje a jeho pohľad ostáva visieť na mne. ,,Jucy-"

,,Už viem, čo je tvoja slabina." skočím mu do reči a pokračujem ešte namosúrenejším tónom. ,,Kedysi dávno sme sa o tom rozprávali." pristúpim k nemu bližšie. ,,Sám si mi vravel, že nemáš slabosť na nič. Už od prvej chvíle som ti neverila a teraz sa moje myšlienky potvrdili. Tá slabosť som ja." Jeff ostane mlčať a ja pokračujem. ,,Mám pre teba však novinku. Už nie som to malé naivné dievča. Dva letné mesiace stačili na to, aby som okúsila váš život. Život s Alessandrom ma čo to naučil a už viem, že vašim stupídnym rečiam nikdy neuverím. Celý čas som sa snažila od neho ujsť a dostať sa k tebe. Riskovala som toho tak veľa, aby som uverila klamárovi, ako si ty. A ver mi, neznášam sa za to."

A na malý moment zavládne ticho. Alessandro sa však s reakciu nezdržiava. Pristúpi opäť bližšie ku mne, no so mnou to po prvýkrát neurobí nič. Žiadne obavy, strach, skrátka nič. ,,Lepšie by som to ani nepovedal."

Vtom sa Jeff prudko rozbehne k Alessandrovi a mňa od zlosti odsotí. Keď sa k nim otočím, všimnem si, že Alessandrove sako leží na zemi, pretože on sám určite očakával, že sa pobije. Jeden druhému rozdávali naozaj nepríjemné rany a tuším toto bola prvá bitka, ktorú som naživo videla. Nemám chuť ich zastavovať a zároveň sa obávam utiecť. Tak čo mám robiť? Nechápem, prečo Jeffovi neprišiel zbytok klamárov pomôcť. Keď sa obzriem do zvyšných kríkov a rôznych miest, za ktoré by sa dalo ukryť, nikoho nezbadám. Trochu som aj rada, že jeden druhého nešetria, pretože Jeff dáva Alessandrovi rany pomsty jedine za mňa a Alessandro to robí taktiež.