*Strange life*

8.Kapitola

Eddie:

Celú noc som nespal. Na nespavosť som už zvyknutý. Vymýšľal som plán, ako najlepšie zachrániť Lucy. Práca Consigliere je poriadne náročná, ale je to dar. Nedá sa to naučiť, máte to v krvi. Ja som svoj dar objavil len pred pár rokmi.
Včerajšie počúvanie Carlosa o tom, ako básnil o Lucy mi už liezlo na nervy. Chápem, že sa o ňu bojí, no rovnako sa o ňu bojíme aj my. 
V hlave som si zrovnal myšlienky a prekreslil ich na papier. Omnoho horšie je, že neviem, ako Alessandrov dom vyzerá. Ulicu a podrobné informácie viem, ale to je asi tak všetko. Neviem, kde má aké izby, či má pivnicu a vôbec, kde Lucy väzní. Celú noc som nad týmito vecami premýšľal a myslím, že som konečne dospel k poriadnemu plánu. Výťazoslávne som sa usmial a pozrel na hodiny. Je pol šiestej. Akurát som to stihol.
Vyšiel som zo svojej izby a opäť vytvoril rozruch na chodbe, presne ako včera. Začal som trieskať do dverí a na prstoch som pískal.
,,Vstávať vy leňochodovia! Ideme zachrániť Lucy, v momente nech ste dole!" počul som nesúhlasné zavrčanie a zišiel dole po schodoch. Prešiel som do kuchyne a urobil si silnú kávu. Keď som stroj vypol, ako prvého som videl Jeffa, o chvíľu neskôr Tommyho a nakoniec Carlosa.
,,Urob aj mne," povedal Jeff a kývol hlavou smerom k mojej káve.
,,Zabudni, teraz máme dôležitejšie veci na práci. Mal si tu byť skôr." počul som, ako si Jeff niečo zamrmlal, ale jeho hlášku som ignoroval. Oprel sa zadkom o kuchynskú linku, Thomas si sadol, Carlos sa oprel o stenu a čakali, kým začnem. Napil som sa plným dúškom kávy, položil hrnček na pult a začal:
,,Celú noc som vymýšľal plán, pokiaľ vy ste spali, ja som dumal. Tu máte," vytiahol som papier s mojim náčrtom a všetci sa naňho nahrnuli ako sliepky po fľuse. Pečlivo si ho poobzeli a nahodili nachápavé pohľady, čakal som to.
,,Fajn, vidím, že tomu moc nerozumiete. Názorne vám to vysvetlím," vytrhol som im môj náčrt z rúk a chytil ho tak, aby naň všetci videli. 
,,Neviem, ako Alessandrov dom vyzerá, ale určite sa bude podobať tomu, aký mal pred tým. Načo by si vymýšľal nový dizajn? Chápete ma nie?" všetci naraz prikývli.
,,Nakreslil som si zhruba jeho dom, ale nenakresli som všetko, iba to, čo si pamätám. Izby vôbec neviem, ako sú umiestnené a taktiež neviem, kde presne teraz Lucy drží. Možno je v podzemí a možno nie. Každopádne ju budeme musieť čo najrýchlejšie nájsť a vyhnúť sa Alessandrovi a jeho mužom. Prídeme, zoberieme ju a hneď sa vyparíme. Ale má to háčik. Nemusí sa všetko podariť podľa plánu. Vlastne, nechcem nikoho strašiť, ale je tu aj taká možnosť, že sa to nemusí podariť vôbec. Len sa modlime, aby Alessandro nebol blízko Lucy. Rozumeli ste?" všetci opäť naraz prikývli.
,,Výborne, na nič nečakajme a ihneď vyrážame!" dopil som zvyšok kávy, šálku položil do drezu a podišiel ku skrini so zbraňami, kde si už chalani vyberali tú najideálnelšiu pre nich. Ako posledný som si vybral ja, podišli sme ku dverám, ktoré sme následne otvorili a prešli do auta. Všetci máme vodičský preukaz, ale kedže som ako jediný poznal cestu, sadol som si na miesto šoféra, pripútal sa a naštartoval som.

Lucy:

Zobudila som sa na nepríjemné škriabanie na mojich zápästiach. Otvorila som oči a ocitla sa v Alessandrovej izbe. Opäť. Chcela som sa poškriabať, ale niečo ma zastavilo. Trhla som rukami no nešlo to. Pozrela som sa hore a uvidela moje ruky pripútané k posteli. Otočila som hlavu doprava a doľava, poobzerala sa po celej izbe, ale nikto nikde. Pomaly som sa posadila a ruky nechala spustené pri mojich krížoch. Sedela som v tureckom sede. Bola som nesmierne rada, že mám na sebe oblečenie zo včerajška. A vôbec, kde sú všetci? Začala som nad všetkým premýšľať. Nad Erikom, nad mojou mamou... nad všetkými. Prúd mojich myšlienok prerušilo náhle otvorenie dverí. V nich stál Alessandro v červeno-bielom obleku a s jednou dlhou červenou ružou medzi zubami. Čože?!
Dvakrát tleskol rukami, žmurkol na mňa a usmial sa. Božemôj, prečo bol tak neodolateľný? Hou, hou, hou, stop Lucy!
Pozerala som naňho s otvorenou pusou.