*Strange life*

28.Kapitola

Lucy:

On. Postrach vo všetkých mojich predstavách, dokonca aj snoch, ale predovšetkým reality. Vietor, čo ma za každým krokom nasleduje a vie o všetkom, čo robím.

Vidím jeho prefíkaný úsmev, dychtivý pohľad a to pod jedným plamienkom ohňa. Jeho blízkosť ma začína páliť na dekolte a automaticky sa mu vyhýbam.

,,Páli ťa územie, za ktoré by som vraždil." povie potichu a tajomne.

Jeho prst je stále zakvačený za lemom šedého trička. Divím sa, že ho to nepáli.

Zhlboka vzdychnem a spatrím iskry v jeho očiach. Dva malé plamienky na mňa číhajú spod veľkej roztúženej masky - a ja sa o chvíľu spálim.

Jeho hlboký nádych ma vytrhne z myšlienok. ,,Povedz už niečo." vyzve ma.

Srdce mi prudko poskočí a zrazu strácam niť. ,,J-ja neviem." zakokcem sa.

,,Máš mi toho čo veľa povedať. Napríklad o porušení našej dohody."
Našej? Tvojej!

Zamrazilo ma. ,,Ah... akom porušení?" spýtam sa opatrne a tvárim sa, že o ničom neviem - veď ani neviem!

Alessandro sa ku mne nakláňa a ruku so zapáleným ohňom pridrží pri mojich perách. Cítim, ako sa opaľujú a po chvíli ma pália a štípu.

,,Myslím, že vieš o čom hovorím." zamáva ohňom pred mojimi perami a zvraští obočie.

Asi viem, čo myslí. Teda počkať! Ja som sa s nikým nebozkávala a to v aute... dofrasa, Jeff mi v aute povedal zlato. Ale nemôže o tom vedieť!

Zrazu sa svetlo jediným cvaknutím zhasne a opäť sa ocitáme v tme. Ľudia sú už dávno preč z kaviarne. Jediné, čo počujem, je naše dýchanie. Jeho je tak uvoľnené a pravidelné, zatiaľ, čo ja dýcham prerývane a nahlas. 

,,Konečne si to môžem vychutnať, zlato." zamrmle potichu.
Jeffreyho slová!

Zhíknem a v tom sú jeho pery nalepené na mojich. Kedy to už skončí?

Dravo ma chytá okolo celého tela a rukami po ňom putuje. Cez tričko ma jeho nechty škrabú a vrývajú sa do mojej kože. Oboch nás zvalí na studený mramor a naďalej pokračuje vo vášnivom bozkávaní. Nestíham sa spamätať nad jeho rýchlosťou, šikovnosťou, no najmä dominanciou. Zas je o krok vpred!

Začína mi dochádzať, čo tým myslel. Naozaj to videl alebo o tom nejako vie. Preboha, on o tom vie!

Jeho slová sa mi v hlave dokola opakujú a tým bozkom; jeho dotykmi je tá bolesť ešte intenzívnejšia.

On o tom vie. Srdce mi prudko bije, s dychom mu nestačím a moje telo sa chveje čím ďalej, tým viac.

Po dlhej dobe sa tie nekonečne hladové pery odo mňa odlepili. Absolútne nie je zadýchaný! Dočerta, ako to robí? Ako môže mať niekto takú výdrž? 

,,Ty vieš, o čom hovorím." šepne skoro nezrozumiteľne.

Lakťami sa zapriem a mierne pozdvihnem svoje telo. ,,O čom viete vy?" zapradiem a hneď na to vzdychám, pretože doňho mierne narazím. Zasmeje sa nad mojou nešikovnosťou a jednou rukou mi podoprie chrbát. Pozdvihne ma ešte vyššie a moje telo tlačí na to svoje. Sme ako dva magnety - až na rozdiel, že on ma odpudzuje. On je môj jing a ja jeho jang. Ja som jeho svetlo a on moja temnota. Dve odlišné veci, čo sa nikdy nemali stretnúť.

,,Viem úplne o všetkom. Nezabúdaj, všade ťa vidím." povie popri mojom ľavom uchu. Tie slová sa mi opäť zarývajú pod kožu.

,,Čo konkrétne vám... vadilo?" spýtam sa opatrne jemným hlasom.