*Strange life*

3.Kapitola

 S hlavou plnou srdcervúcich myšlienok bežím ďalej. Ak by som mohla, k námestiu San Babila sa dostanem len tak na lúsknutie prstov. Aj keď bežím mám pocit, že to je omnoho ďalej ako inokedy, keď tam kráčam pokojným krokom. Môj otec presne pozná cestu, kadiaľ tam chodievam, a preto som sa rozhodla zvoliť inú, ktorá vedie viacerými tenkými uličkami. Oh, asi práve preto sa mi zdá dlhšia... Nemám veľa času. Už teraz viem, že sa na námestie nestihnem dostať včas.

Nádej ma však posúva vpred. Koniec koncov, keď si tak uvedomím, otec nevedel, kam mám presne namierené. Jednoducho som sa rozbehla preč so zdrvujúcim faktom, že sa domov len tak ľahko nevrátim. Ak by som aj akokoľvek kričala o pomoc, bola by to márnosť. Vonku ani živej duše niet. Vyzerá to tu ako z veľmi podareného hororu.

Cez zamračené nebo sa na zem snažia preraziť slnečné lúče, avšak mraky sú silnejšie. Zatiahnuté počasie dvakrát nepomáha dojmu, že moje rodné mesto vyzerá ako zo strašidelného filmu.

Už po niekoľký krát po mne zaštekal pouličný pes. Zakaždým sa moje telo roztriaslo ešte viac. Syknem naňho, aby držal zobák. Ak si myslím, že to pomôže, som poriadne paranoidná. Pes predsa nemôže držať zobák.

Zadýchaná bežím ďalej. Aspoň ma ten pes núti šprintovať rýchlejšie, pretože ma naháňa. A je ešte zaujímavejšie, že ma naháňajú už dvaja.

Zabočím do slepej uličky. Postavím sa oproti veľkej stene a zmätene sa obzriem navôkol. Pes taktiež zastal, ale štekať na mňa neprestal.

Poslednýkrát sa obzriem a začnem sa modliť, aby moje skúsenosti z telesnej výchovy nevyšli nazmar. Už som sa tam čo-to stihla naučiť, stena by nemal byť obrovský problém. Prežehnám sa a leziem.

Pes podo mnou prestane štekať a ten otravný zvuk nahradí kňučanie. Počujem, ako jeho pazúry škriabu o tehly podo mnou.

Prehodím aj druhú nohu a z poriadnej výšky zoskočím dole. Otec by toto nikdy nepreliezol a teraz veľmi dobre viem, že som si skrátila cestu.

Alebo nie a práve predo mnou stojí ten, pred kým sa chcem skryť.

,,Nie." potichu šepnem. Z druhej strany sa ozve smiech a ťažké kroky smerujúce ku mne.

,,Ale áno, drahá."

Nemala som preliezať tú stenu. Nemám ani dostatok času vrátiť sa späť. Ešte stále počujem kňučiaceho psa.

Otec sa ku mne pomaly priblíži až natoľko, že vzdialenosť medzi nami je dlhá ako natiahnutie ruky. Ja už nedokážem cúvnuť, pretože mi stena bráni v pohybe nazad. Vtedy zastaví.

,,Otec... prečo?" snažím sa chytať slová.

,,Vieš, drahá." zasmeje sa. ,,Už veľakrát som povedal, že v tejto rodine sa klamať nebude. Ak hlava rodiny stanoví pravidlá, budú sa dodržiavať." dodá.

Cítim, ako sa môj strach intenzívne zväčšuje. Keď som kedysi sledovala horory alebo filmy s podobnou tematikou, ktorú práve prežívam, nikdy by som si nemyslela, že by to dokázalo byť tak znepokojujúce. Blížiaci sa pocit medzi prahom života a smrti je neopísateľný. Srdce mi splašene bije, telo mám v jednom ohni a neviem chytiť dych. Ako by ste už umierali.

,,Prosím, otec. Nikdy predtým by som ti neklamala. S problémami som ti vždy pomohla, nech boli akékoľvek. Ch-chcela som len..." zaseknem sa. Začnem sa zadúšať plačom, akoby to boli moje posledné vypustené slzy. Nehodlám odísť tak skoro. ,,chcela som mamu ochrániť." vypustím nakoniec zo seba.