*Strange life*

10.Kapitola

Lucy:

Potom, ako som si s Ryanom potykala, napadlo mi, otestovať si novú zrkadlovku.
,,Myslím, že už ste pekní, ideme von sakra?" náhlila som, na neustále sa upravujúcich mafiánov. Už to trvalo pätnásť minút, nekecám!
,,Vydrž, zlato. Pri tebe musíme byť ešte krajší, aj keď sa to už nedá." poznamenal sarkasticky Ryan.
,,Nehovor mi zlato, lebo ti začnem zas vykať." podišla som k nim a odtrhla ich od zrkadla.
,,Vyzeráte stále rovnako." povedala som stojac pred nimi. Uhýňali pohľadom, aby na seba opäť videli.
,,Vidíš, krajší už ani nemôžme byť." Vyhlásil Thomas, ktorý si neustále prehraboval vlasy.
,,Gratulujem Sherlock. Ideme už?"
,,Áno, áno. Už to bude." odpovedal Jeff s nezáujmom v hlase.
Prišiel za nami Carlos a oprel sa o zárubňu dverí.
,,Každý jeden z vás je narcis. Ešteže taký nie som."
,,Počkám vás vonku. Do minúty nech ste tam, inak vám fotky neurobím." všetci sa naraz otočili s prosebným pohľadom. Poslala som im vzdušnú pusu, otvorila dvere a už ma nebolo.
Prešla som opäť okolo garáže, cez mostík až som sa ocitla pri kvetoch. Prečo nie? Čupla som si, nastavila zrkadlovku na červeno-biele tulipány a stlačila spúšť. Wow, tá zrkadlovka je naozaj úžasná. Cítim sa, ako profesionál. Hehe. 
Pozrela som si svoju prvú fotku, a bola som nadmerne spokojná.
,,Si naozaj talent." ozval sa za mnou jeden z narcisov.
,,Prečo ma všetci tak plašíte?"
Skláňal sa nado mnou a na tvári sa mu črtal pobavený úškľabok.
,,Ja som ťa nechcel nasrašiť, iba som sa ti prišiel pochváliť, že som prvý, kto skončil s úpravou zovňajšku." hrdo sa pobúchal po hrudi.
,,Eddie, aj tak ti to trvalo dlho." zasmiala som sa, pozrela do okulára, zaostrila na narcisi, ktoré sa tiahli hneď popri tulipánoch a odfotila som ich. Snímok som mu ukázala a pobavene sa uškrnula.
,,Pozri, akoby ste jeden druhému z oka vypadol." zasmial sa.
,,Sme tu krpatá. Tak, z ktorej strany sa mám posaviť? Myslím, že krajší som z prava, z ľava, spredu, zozadu, môžeš si vybrať." prišiel ku mne Ryan a obmotal si ruku okolo mojich pliec.
,,Všetci ste krásni. Pózu nechám na vás." skromne som sa usmiala a už som videla, ako chalani špekulovali nad pózou. Eddie chytil Jeffa ako nevestu a Ryan Thomasovi vyskočil na chrbát. Musela som sa na nich smiať.
,,Makaj Lucy, je ťažký ako nákladiak!" zakričal Eddie. Neváhala som a hneď ich odfotila.

***

,,Lucy, ty si pani fotografka." pochválil ma Jeff, keď sme si v altánku pozerali fotky. Bolo ich asi cez päťdesiad.
,,Ďakujem, ale sú aj lepší."
,,A keby aj, pre nás si najlepšia. Pozri na túto." ukázal na fotku, kde som mu dávala pusu na líce.
,,Hrdličky." pobavene sa zasmial Ryan. Uštedrila som mu ranu do ramena.
,,Somár."
,,Nepovedal som ti náhodou, že som monsieur Somár?"
,,Čože?" ozval sa Tommy.
,,To je na dlho." povedala som a s Ryanom sme si vymenili pobevané pohľady. 
Hodnú chvíľu sme si ešte pozerali fotky a smiali sa. Asi za každou fotkou som si vyslúžila pochvalu. Lenže stále mi niečo behá po rozume.
,,Lucy?" po dlhom tichu sa ozval Jeff.
,,Áno?"
,,Poď na chvíľu so mnou." pozrela som nechápavím pohľadom na ostatných. Tí mi iba rukami naznačovali, nech idem. Prikývla som a rozbehla sa za Jeffom, ktorý bol už niekde v dialke. Ráznym krokom zašiel za roh. Stále som ho nevedela dobehnúť, no keď som narazila do jeho hrude, hneď som si uvedomila, že som ho konečne dobehla. Videla som jeho frustrovanú tvár.
,,Ja, prepáč. Čo sa deje?"
,,Čo ti hovoril Ryan?" ignoroval moju otázku.
,,Nič, prečo? Mal mi niečo hovoriť?"
,,Naozaj ti nič navravel?"
,,Nie, o ničom neviem. Čo mi mal do pekla povedať?"
,,Fúch, dobre." vzdychol si.
,,Jeff, do riti!" okríkla som ho a priblížila sa k nemu.
,,Čo-mi-mal-povedať?!" za každým slovom som dávala dôraznú pauzu.
,,Ja, ehm. Nič." povedal s nervozitou v hlase.
,,Povedz mi to!"
,,Nemôžem, jasné?!" zreval na mňa, no v zápätí to oľutoval. Natihol ku mne ruku, lenže ja som o krok cúvla.
,,Lucy, ja..."
,,Nemôžeš, fajn. Vporiadku." rýchlim krokom som ho obišla a smerovala do domu.
,,Nie, počkaj! Nechcel som." išiel za mnou. Rozbehla som sa, rozbehol sa aj on. Slzy sa mi opäť drali na povrch. Smerovala som opäť do nejakej izby, lenže nestihla som prekročiť prah. Jeho silné ruky ma chytili okolo pása, otočil ma a hľadeli sme si tvárou v tvár. Držal ma pevne za boky, akoby ma už nikdy nechcel pustiť.
,,Prepáč, neviem čo to do mňa vošlo."
,,Nechaj ma."
,,Lucy, počúvaj ma."
,,Nie, ty počúvaj mňa!" skríkla som mu do tváre.
,,Nikdy som do tohto cirkusu nechcela patriť, nikdy! Chováte sa ku mne ako k Bohyni, len preto, aby som vám vyzradila, čo sa dialo u Alessandra. Ver mi, bolo to hrozné! Každú chvíľu, každý deň som sa bála, čo so mnou urobí! Modlila som sa, aby som sa z tadiaľ nejak dostala. Každú chvíľu som viac a viac dúfala, že po mňa prídete a zachránite ma! Nemám kam ísť, nemám domov, moji rodičia sú mŕtvi, Erik, ktorého som najviac milovala a zbožňovala je preč! Nemám nikoho, mám iba spomienky." vravela som cez vzlyky.
,,Kebyže ti všetko o nás poviem, si v ešte veľkom nebezpečenstve, než doteraz. Ani si nevieš predstaviť, ako dlho ťa už poznám. Dlhé roky spoznávania sa mi vyplatili. Lenže teraz, keď o tebe vie viac než dosť mafiánskych spolkov, si v nebezpečí. Musíme ťa ochrániť." povedal a zahľadel sa mi do očí.
Pomaly som cúvala do izby a Jeff ma ako inak následoval.
Neviem opísať svoje pocity. Zmätenosť? Strach? Obavy? Netuším.