*Strange life*

Poďakovanie ♥

Ani neviem, ako mám začať... Trochu klišé veta, nemyslíte? 

Spoločne sme prekonali hranicu 80 000 prečítaní, čo je tak neskutočne šialené, že by som každú jednu z vás najradšej vyobjímala :) Zo začiatku tento príbeh vyzerá úplne inak, než tieto najmladšie časti, pretože som sa s týmto teperila rok aj pól. A za ten čas sa zmenil môj pohľad na svet, gramatika, životné skúsenosti, spôsob vnímania reality a hlavne slovná zásoba. Preto teraz chcem všetko od začiatku pekne prepísať, aby som s tým bola nadmieru spokojná, pretože toto mi zatiaľ nestačí :) Počas prepisovania budem, samozrejme, postupne písať aj dvojku no som zvedavá, ako to budem popri mojich povinnostiach stíhať. A čo sa týka tohto, za to vám patrí nesmierne veľká vďaka, že ste to so mnou tak dlho vydržali, že ste rešpektovali a aj chápali to, prečo som časti nepridávala tak... často. Hlavne by som chcela poďakovať babám, ktoré ste mi písali nádherné názory a komentáre pod každú časť a ktoré ste ma posúvali vpred, vám patrí naozaj veľká vďaka :) Ďakujem samozrejme aj za kritiku, ktorej bolo síce veľmi málo, čo ma dosť mrzí, pretože ten príbeh má veľa chýb a skoro nikto sa ma nesnažil na ne upozorniť alebo poprípade poradiť niečo lepšie. Veľa ľudí sa nezamýšľalo nad tým, že si im nejaký daný úsek nepáči, pretože boli ohúrení celou časťou a nepozastavovali sa nad tým. Niektorí si to možno len nevšímali, no samozrejme na vás teraz nejdem uvaliť kliatbu :) Všetko, čo ste pre mňa spravili mi je tak neskutočne cenné, že sa to dá vyjadriť jedine tým, ako to vy, moji čitatelia, cítite v srdci :) A teraz niečo, na čo som sa tešila už od tretej kapitoly, pri ktorej som to chcela už hneď vzdať. Asi takmer najväčšia vďaka zo všetkých vyslovených ďakovaní za celý môj život patrí dvom ľuďom: mojim priateľkám, rodine, sesterniciam, najlepším poradkyniam, volajme to ako chceme. Dia a Domča, vy ste tiež priložili ruku k dielu :) Neďakujem vám len ja. Ďakujú vám ľudia, ktorí sa schovávajú pod týmto obrovským číslom. Pretože bez vás by som nikdy nič nenapísala, nikdy by som nepretrpela tie ťažké chvíle, ktoré ma milión krát položili na kolená a keď som to už naozaj chcela zabaliť. Ak by som vo vás nemala oporu, teraz tu nesedím vo svojej izbe pri nezapálenej sviečke (pretože som nešikovne polámala zápalky) a nepíšem niečo také, ako poďakovanie do mojej vlastnej knihy :) Vy ste boli kyslíkom pre tento príbeh, pretože ste mu dodávali silu. A tak isto aj pre mňa :) Vy ste ma postavili na nohy a zdvihli ste moju sklonenú hlavu. Nehovoriac o tom, ako som bývavala každý víkend u Dianky, ktorá ma aj každý deň môjho voľna nútila písať. A raz ma kŕmila čokoládou. Doteraz si pamätám tvoje slová: ,,Miši, prosím ťa, drž už hubu a píš!" To bolo niečo, čo si furt dokola opakovala, to bolo niečo skrátka skvelé :) 

Čo ešte k tomu dodať? Ďakovania hádam stačí, poďme sa spolu pozrieť a poďme spolu otvoriť brány niečomu, čomu sa hovorí druhá séria :)