*Strange life*

29.Kapitola

Lucy:

Telo na telo - chtíč spojený so strachom. Je to impozantné.

,,Som schopný dať ti celý svet. Veď vieš, ako to myslím, ty moja mafiánka." povie prekvapivo milo a mne tuhne výraz v tvári.

Možno vie byť naozaj milý a možno sa skrýva za svojou nepredvídateľnou maskou. Každopádne sa nedám oklamať.

,,Nechcem celý svet, chcem mať len pokoj od celej mafie. Od vás." odpovedám na rovinu.

Alessandrovi vyšvihnú kútiky úst do úprimného a opäť milého úsmevu. ,,Práveže mafia je celý tvoj svet. Preto ti ho viem všetok poskytnúť " odvetí.

,,Ako mám dočerta žiť vo svete mafie?" vyhŕknem.

,,V prvom rade musíš byť strohá. Treba mať oči na stopkách a hlavne si dávať pozor, či na teba nevyskočí nejaká hrozba." zasmeje sa a pobavene pokrúti hlavou.
Že to hovoríš práve ty...

V tom záklone mi začína tŕpnuť celé telo. Jeho pevné ruky ma jemne držia ako nejaké páperie. Už sa naďalej nevydržím pozerať do tých očí, svaly na krku mi slabnú a tak zakláňam hlavu. Končeky vlasov sa dotýkajú prašnej zeme a hrudník sa mi prudko zdvíha.

,,Nebodaj ťa to až tak veľmi prekvapilo." neveriacky sa spýtal.

,,Prosím, bolí ma to." zakňučím.

,,V tomto živote zažiješ ešte toľko bolesti, Cica. Pozri sa na mňa - udržím ťa tak dlho, ako len budem chcieť a omnoho dlhšie."

,,Nie, prosím, naozaj ma to bolí, zdvihnite ma." prosíkam a snažím sa zdvihnúť za jeho ramená, no nemám dostatok síl. Je to mimoriadne nepohodlné.

Počujem pobavený smiech a zároveň cítim pomalé pokladanie na zem. Najprv sa zeme dotkne moja hlava, lopatky až nakoniec ležím celým telom. Alessandro kopíruje moje pohyby, obe nohy má vystreté pozdĺž môjho tela a dlaňami sa zaprie o piesočnatý betón po stranách mojej hlavy.

,,Pravidlo číslo jeden - mafia ťa nikdy nebude šetriť, tak ako ja." odmlčí sa, urobí jeden klik a dá mi krátku pusu na pery. ,,Pravidlo číslo dva - mafia si na teba vždy bude dovoľovať omnoho viac, než ja." opäť sa odmlčí a jednou rukou ma pohladí po líci. ,,Pravidlo číslo tri je posledné a to najdôležitejšie. Mafia nad tebou nebude mať nikdy takú moc ako ja."

Jeden kútik úst sa mu vykrúti do sebavedomého úsmevu.

Zalapám po dychu a ostávam ležať na zemi, neschopná žiadneho pohybu. Celú jeho hru, jeho pravidlá vidím v dvoch nádherných modrosivých očiach. Aj v tej tme žiaria ako dva smaragdy.

,,Poď Cica, odprevadím ťa domov." zhlboka vydýchne a stavia sa na nohy. Podáva mi pomocnú ruku, ktorú s neochotou prijmem a taktiež sa pomaly staviam. Alessandro si so mnou prepletie prsty a vedie ma preč z večnej tmy do nekonečného svetla.

Ocitáme sa v húfe nervóznych ľudí a k tomu je večer. Vidím telefonujúcich mužov v tmavých oblekoch, ale naopak aj zopár žien v elegantných krátkych sukniach. Alessandro ma ťahá naprieč rušnými ulicami New Yorku a solídne zrýchľuje krok.

Niektoré okoloidúce dámy na Alessandra vrhajú oslnivý pohľad, no keď si všimnú naše prepletené prsty, úsmev im hneď zamrzne. Chcete ho? V pohode vám ho dám aj zadarmo, len ma ho zbavte... On si ich aj naďalej nevšíma a so strohým pohľadom kráča ďalej.

Po dlhom kráčaní, vrážaní do ľudí, ale hlavne po nekonečných ženských pohľadoch sa ocitáme na opustenom mestskom parkovisku. 

Stojí tu akurát jeden čierny športiak, ku ktorému má Alessandro namierené. Prídeme bližšie a z auta vystúpi postarší pán tesne pred štyridsiatkou.
Audi S8. No toto!