*Strange life*

Epilóg

Lucy:

Už sa mi to zdá ako večnosť. A príde mi naozaj zvláštne, že Alessandro je za ten čas menej bipolárny, než kedysi. Odkedy za nami prudko prvýkrát zabuchol dvere, veci sa zmenili. Nie... k dobrému teda určite nie.

Neexistoval deň, kedy som nepremýšľala o úteku. Brána je neustále zamknutá a je príliš vysoká. Ešte stále som nepreskúmala všetky cesty, z ktorých určite jedna vedie von. Musí.

Sedím za domom v tureckom sede na zelenej tráve a píšem. Keďže Alessandrovi sa jednoducho priamo o ňom nedá zdôveriť, môj najlepší priateľ je ceruzka, papier, tvrdá doska, zelená tráva, myšlienky a slnce na oblohe.

Moja ruka píše aj sama. Je zaujímavé, keď sa vám nápady sami od seba hrnú z hlavy na papier. O to si svoje diela vážim viac, pretože sú písané zo srdca. Samozrejme si ich pred Alessandrom schovávam, avšak pár už našiel, čím ma naozaj nahneval, pretože ich nemohol jednoducho nechať na mieste... nie, on si ich prečíta a potom s uštipačným tónom v hlase ich predo mnou prednáša, kým ja sa zatiaľ snažím mu ich vytrhnúť z ruky.

Na chvíľu si dám prestávku, odložím dosku, papier a ceruzku, a s pokrčenými nohami sa zvalím na trávu. Celú zimu som nemohla zažiť tento skvelý pocit. Radosť z toho, že jar ku mne konečne zavítala je obrovitánska a ja si užívam každý jarný vánok, ktorý ma šľahne po líci. Keď už nič viac, aspoň v tomto pekle nájdem jednu pozitívnu vec.

Zavriem oči a snažím sa premýšľať nad niečím dobrým, čo sa mi v živote prihodilo. Snažím sa premýšľať nad mojim bratom. Na chvíle, keď malo zmysel smiať sa, keď malo zmysel pred ním plakať a keď som sa mu mohla zdôveriť s hocičím. Keď som ho naposledy objala, vtedy som ho až príliš dobre cítila. To nebol sen... to bola klinická smrť. Doteraz si naňho pamätám.

Prevrátim sa na brucho a tvár si ponorím do mäkkej trávy, ktorej malé nevinné stebielka ma začnú všade štekliť. Hlboko si povzdychnem a odfúknem pár stebiel, ktoré sa aj tak vrátia naspäť a opäť ma šteklia. Premýšľam, že sú ako Alessandro a robia mi naschvál. Preboha, mala by som už prestať všetko k nemu prirovnávať.

Zrazu vedľa seba započujem ťažké a mohutné kroky, ako sa pri mne zastavili. Pocítim mierny chlad na mojom tele, pretože mi veľavážený spravil tieň a ja si nemôžem konečne užívať lúče a teplo jarného slniečka.

Jedným prstom ma poškriabe na chrbte. ,,Oddychuješ, srdiečko?"

Rozmýšľam, či ho mám ignorovať.

Počujem, akoby hneď vedľa mňa niečo zo zeme zodvihol a v tom si uvedomím... moja báseň.

História sa opäť opakuje a Alessandro zasa číta so svojim monotónnym hlasom. Pozviecham sa a postavím sa na nohy. Napäto oproti nemu stojím, kým on zatiaľ hrá divadlo s očami uprenými na báseň.

,,Si naozaj talentované dievča, to budem musieť nejako využiť."

Chcem mu na to niečo povedať, no hneď ma jeho ukazovák zastaví. ,,Jedna strofa sa mi špeciálne zapáčila." pozrie sa na mňa a prečíta presne tú, ktorú si pravdepodobne obľúbil.

Zo srdca boľavého,
bez slobody žiaľ,
lež zlodeja špinavého,
ktorý mi ju vzal.

A nastane ticho. Ticho tak nepríjemné, že aj spev vtákov utíchol. Špeciálne túto som pred ním chcela ukryť niekde ďaleko. Táto báseň znázorňuje moju nenávisť k nemu. K špinavému zlodejovi slobody.

,,Lež zlodeja špinavého, ktorý mi ju vzal." zacituje. ,,Lepšie by som to nenapísal."

To ma zarazí.

,,P-prosím?"

,,Páči sa mi, že svoje pocity vieš ceruzkou vyjadriť na obyčajný prázdny papier. Na tieto veci netreba mať talent, ale dostatočne obohacujúce životné skúsenosti." pristúpi ku mne a podá mi dosku s papierom. ,,Už si si toho veľa prežila. A ešte toho veľa spolu prežijeme. Milujem tvorivé ženy. Každý deň budeš mať dôvod, prečo písať básne. O to sa osobne postarám."

,,K písaniu básní ste ma doviedli jedine vy. Je to nádherné, ale nechcem mať k tomu dôvody. Môj stav by sa ešte zhoršil a to ani jeden z nás predsa nechce." odpoviem a sadnem si naspäť na trávu do tureckého sedu. Alessandro si ku mne prisadne, mierne rozkročí a pokrčí jeho nohy a rukami sa oprie o kolená. Obaja sa zahľadíme do diaľky na zapadajúce slnko. Je to nádherné, avšak hneď ma preruší fakt, že tu sedím s ním. Že tu sedím s jeho zlovestným a pomstychtivým bratom.

,,Milujem sedieť len tak na tráve a hľadieť na krásy stvorené Matkou Prírodou." povie mi.

Alessandro, prestaň sa tu hrať na romantika...

Vedela som, že jedného dňa sa bude snažiť byť milý, pozorný, romantický a všetky tieto veci, ktoré si každé dievča praje zažiť. Naozaj som jeho pravé ja spoznala až v jeho "väznici" ešte doma v Taliansku. Vtedy bol krutý, chladný a bezcitný. Celý čas taký aj zostal, tak prečo sa tento posledný polrok, odkedy si ma nedobrovoľne nasťahoval do jeho domu, snaží správať ako totálne milý a pozorný partner? Aj tak mu na túto stratégiu nenaletím. Prezentoval sa tak, ako sa prezentoval. A môj pohľad naňho sa v živote nezmení. Ani keby na mňa mieril s nabitou zbraňou.

,,Prajem si vedieť, na čo práve myslíš."

,,Na to, ako vás jedného dňa dostanem na kolená a zrazím k zemi tak surovo, až vykrvácate. A ako sa vám počas vášho utrpenia budem smiať priamo do očí presne tak, ako vy mne celý ten čas."

Alessandro sa nakloní k môjmu uchu a pradiacim smiechom sa mi doň zasmeje. Mykne mnou, avšak sa statočne držím a s vážnym výrazom pohľad zapichujem do ďalekej hory, za ktorú zapadá slnce.

,,Príliš ostré slová na dievča, ktoré píše básne a nad všetkým plače." pošepne mi. ,,Veď uvidíme, kto sa bude najskôr a naposledy smiať."

Vtom sa k nemu tvárou otočím a falošne sa potichučky zasmejem, pár centimetrov priamo od jeho pier. ,,Ajhľa, kto sa najskôr zasmial. Ako sa hovorí: ak na začiatku hry vedieš, na konci vyhráš."

,,Mám dojem, že si nepamätáš moje slová. Dovoľ mi ti ich pripomenúť, Lucy. Ja predsa nikdy nehrám fér..."

Nad touto banalitou sa v duchu zaškerím.

Ani ja, Alessandro. Ani ja...