*Strange life*

35.Kapitola

Lucy:

,,Prečo mi teda ponúkate mafiánsku dohodu?" zháčim sa.

,,Hra je hra, Cica."
Áno. Alessandrove hry...

Čo mám s tým robiť? Ak budem hrať podľa neho, mám šancu sa dozvedieť o Kelly a pravdepodobne aj o ďalších temných zákutiach mafie. Chcem to vedieť, lenže neviem, čo jeho mafiánska dohoda obnáša. 

Tak len naňho nemo hľadím a v búrke mojich myšlienok sa snažím nájsť argument, ktorým by som sa vedela aspoň trochu dohodnúť s týmto človekom, ktorý sa na mňa celým svojim telom lepí, ako hladný túžiaci po kúsku jedla. Jedlo sladké, dobré a vie poriadne zasýtiť. 

,,Prečo sa ešte nevrátili?" zmením tému.

,,Prečo to hneď urýchľovať?" na otázku mi odpovedá otázkou a nasadí jeden z jeho mnohých, pomstychtivých úškľabkov.

Zakloním sa dozadu a automaticky si sadám na vrch prúteného kresla. ,,Povedali ste, že mi dnes chcete dať pokoj." zastavím ho.

,,Nie vždy splním to, čo poviem." Nakloní sa ku mne a pevne ma objíme.

,,Čiže mi nesplníte ani poznanie informácií o Kelly?" vyhŕknem.

,,Zásah do čierneho, Rose." pri vyslovení môjho stredného mena žmurkne a v tom mi opäť po celom tele behá povedomá energia, z názvom Neistota. Nasucho prehltnem.

,,Tento ples je pre mňa oveľa dôležitejší, ako byť jeden deň bez tvojej blízkosti a vžívať sa toho, ako si v sieti mojej dominancie. Dokonca viem aj sľúbiť, že ti informácie o Kelly Hoodovej poskytnem hneď po tom, čo pôjdeš na náš ples a budeš sa riadiť jedine mnou. Budeš ma na slovo počúvať."

,,Nezneužijete to, všakže?" skočím mu do reči a opätovne skôr konám, než premýšľam. Svoje dlane mu položím na hrudník v snahe mu zabrániť akékoľvek väčšie priblíženie sa. ,,Všakže nie?" zopakujem a pozriem sa do jeho malých iskier v tých zlovestných modrých očiach.

Niekedy sú chvíle, keď v nich nedokážem absolútne nič vyčítať, avšak teraz v nich vidím rázne prepisovanie pravidiel. Alessandro v padnúcom obleku sedí vo svojom masívnom hnedom kresle pred krbom, ktorý do vzduchu šľahá svoje veľké plamene, nohy prekrížené a v rukách drží biely notes s ceruzkou.

,,Nepozeraj sa na mňa tým sladkým pohľadom." vyruší ma z predstáv.

Zavrtím hlavou a opäť sa naňho pozriem. ,,Len mi odpovedzte." nalieham a dlaňami jemne zatlačím smerom od seba.

,,Nezneužijem svoju kontrolu nad tebou, avšak ti nezaručím, že nezneužijem kontrolu nad tvojimi slabými stránkami."

,,Prečo toľko podmienok?"

,,Nevolaj to podmienky, volaj to dohoda. Súčasťou dohody sú aj podmienky." odmlčí sa. ,,Pretože viem, že tvoje odvážne ja sa bude pokúšať vymyslieť dokonalý plán, ktorý vždy -prirodzene- skončí neúspešne. Viem, že ty aj tak budeš plánovať a plánovať, až ma tým nakoniec naštveš. Napokon sa z odvážnej čertice stane vyplašená čivava."

Z tých slov mi bolo zle. Mám pocit, že ak s tými jeho rečami, dohodami, pravidlami a čo ja viem s ešte čím neprestane, asi sa na mieste pozvraciam plus (ako čerešnička na torte) omdliem. 

Prestávam rozumieť jeho rečiam a zo zúfalstva sa chcem zošuchnúť na zem, no jeho telo ma udrží pevne na nohách, čo ma mimoriadne unaví ešte viac. 

Alessandro mi chytí bradu do svojej teplej dlane a donúti ma pozrieť sa naňho. ,,Zlatíčko, upokoj sa. Nechcem, aby sa ti tesne pred tým niečo stalo. Tvoj strach zo mňa mi lichotí, ale tentoraz si nesmiem nič dovoliť."

,,Prečo ste zrazu tak... pozorný? To čo mafiáni robia; vy od toho momentálne máte až príliš ďaleko." zapradiem.

Alessandro ma jednou rukou pridrží a druhou ma pravidelne hladí po líci hore a dolu. ,,Ani zďaleka nie som taký, akého ma poznáš. Nevieš, aký som, keď som naštvaný. Takého Alessandra, akého si videla, si podľa seba predstavuješ ako najhoršieho. No najvyšší stupeň, ktorý som ti zatiaľ predviedol, bol stupeň číslo tri. Pokojne môžeme latku zvýšiť o jeden stupeň hore." šibalsky pozdvihne obe obočia. 

Jeho telo premáha moje dlane a v lakťoch ich láme. Zatlačím silnejšie, on zatlačí silnejšie, no celkom isto viem, že Alessandro ani zďaleka nevyužíva celú svoju silu. 

Zrazu mi chytí jednu dlaň, pobozká na jej chrbát a celý čas sa mi pozerá do očí. ,,Popremýšľaj nad tým." žmurkne a ako rýchlo ku mne prišiel, tak rýchlo aj odíde. 

Slobodne si vydýchnem s myšlienkami o tom, že mám za sebou ďalšiu jeho fázu dotieravosti. A to ani zďaleka nie je všetko. hovorí moje vnútorné ja.

Alessandro si začne rozväzovať kravatu a ja pri spomienke na minulé rozväzovanie jeho kravaty spanikárim. Naposledy to bolo v Taliansku na veľkej lúke pri západe slnka... Dokonalo si to pamätám.

,,Otoč sa o stoosemdesiat stupňov." prikáže popri rozväzovaní.

,,Čože?"

,,Povedal som, otoč sa." zvýši hlas.

Nechápavo naňho pozriem a poslúchnem ho. Po krátkej chvíli cítim, ako ku mne kráča pár nôh a čoskoro sa ocitne tesne za mnou. S nosom priloženým pri mojom krku zbadám čiernu kravatu napnutú pred mojou tvárou.

,,Čo to robíte?" spanikárim. Mierne zakloním hlavu, no jeho silné telo ma v pohybe zastaví a znemožní mi brániť sa.

,,Len zavri oči." vydýchne.

Viečka mi so strachom klesnú až nadol a hneď na to cítim, ako sa zamatová látka dotýka mojich očí a koreňa nosu. S napätím čakám, čo sa bude diať ďalej.

Alessandro na mojom zátylku utiahne pevný uzol. Tak pevný, až moja hlava vyskočí do pozoru.

Rukami sa snažím dať kravatu dole z mojich očí, no Alessandro mi v rýchlosti chytí obe zápästia a spolu ich uväzní za mojim chrbtom. Nespokojne zacmuká a na svojom rameni cítim, ako nesúhlasne pokrúti hlavou.

,,Netlačí?" spýta sa naschvál.

Neviem, čo od neho mám očakávať, zatnem svoje päste a zuby, ako najviac len viem. Pekelne ma to tlačí! ,,Ak nie nadlho, tak to vydržím." hlesnem.

Jeho smiech sa pri mojom pravom uchu ozýva ako sud plný pomstychtivosti. ,,Nahlas narátaj do desať a potom si daj kravatu dole. Skôr nie, pretože zo zlého mafiána sa môže stať ešte horší, capisci?"

S priškrteným dychom nemo prikývnem na náznak súhlasu. Jeho telo sa odo mňa na veľký skok vzdiali, nasucho prehltnem a roztraseným hlasom začínam počítať.

,,Jeden... dva-"

Zrazu pocítim pevný stisk na kútikoch mojich úst a následné stiahnutie k sebe, na čo automaticky syknem. Ako sa mohol tak rýchlo dostať predo mňa? A ešte v tej tichosti?

Vyzerám ako kapor na suchu, čo ma donútilo prerušiť počítanie.

,,Tvoja vzácnosť - tvoja duša, telo a srdce. Tieto štyri pýchy, ktoré aj slepý uvidí a začne ich obdivovať. Zavri svoju myseľ a vnímaj jedine seba. Preto som ti zaviazal oči. Nájdi samu seba a počítaj..."

Jeho hlas sa mi pomaly vytráca a vnímam jedine seba. Zovretie na mojich perách nepovoľovalo a navyše cítim blízkosť niečoho, čo by sa u normálneho človeka dalo nazvať jemným a teplým, no u tohto mafiána - môjho Vetra, ktorého sa navyše bojím, to je chladné a drsné. Tak ako zakaždým, keď ma to otestovalo. Avšak teraz cítim len veľmi intenzívnu blízkosť, nie dotyk. Alessandro svoj svoje slová dodržiava a to ma desí.

Ústa mám voľné a dostávam šancu opäť počítať. Slová vyslovené z jeho úst ma úplne omámili a moje telo pracuje presne podľa jeho pokynov. Tie nežne vyslovené, utíchajúce slová mi prúdia krvou a čoskoro naplnia celé moje telo. Prejde mnou chlad.

,,Jeden..." začínam od začiatku. ,,Dva..." vydýchnem. 

,,Pokračuj." povzbudí ma šeptom. 

Pokračujem v počítaní a postupne zisťujem, že jeho mohutné telo sa od môjho drobného kúsok po kúsku vzďaľuje. Znepokojí ma to ešte viac, než by bol na mne nalepený. Nemám istotu kde je, a neviem, čo sa chystá podniknúť. Okolo seba počujem zvuky, ktoré nedokážem identifikovať a tak svoje počítanie zrýchlim. 

,,Päť, šesť, sedem..." zatiaľ nič. Žiaden intenzívny dotyk, napomenutie či len blízkosť. Neznáme zvuky zrazu zmiznú. Desí ma...

,,Osem, deväť...!" odmlčím sa a naberiem posledný dych. ,,desať." skončím.

Prstami chytím lem kravaty a veľmi opatrne ju stiahnem z mojich viečok. Skôr, než otvorím oči a rozhliadnem sa, kravata mi skĺzne na krk. Pred sebou vidím záhradu a žiadne známky prítomnej živej osoby. Pozriem sa napravo, naľavo, no stále nič. Otočím sa a taktiež nikoho nenachádzam. 

Zrazu si na presklenom stole všimnem červenožlté tulipány narýchlo zviazané bielym špagátom. Tie tulipány, ktoré nám rastú na záhrade.

Pomalým krokom k nim podídem a všimnem si malý biely lístoček. Ah tie klišé...

-Vzácnosť, duša, srdce, telo. Teším sa na ples.- stálo tam.

Moje srdce vyštartovalo na štyridsaťdva kilometrový maratón. Vzácnosť, duša, srdce a telo - viem, čo to preňho na tom plese bude znamenať. Štyri pýchy, ktoré napĺňajú jeho túžby. Túžby po žene alebo túžby po mne? Aká je hranica jeho možností? Väčšia, než hranica mojich možností? 

,,Lucy!" Počujem hlas zo záhrady. Odtrhnem zrak od papierika a všimnem si, ako sa Ryan ku mne rozbieha. Idem mu naproti a keď už sme príliš blízko seba, tuho ma objíme. ,,Si v poriadku? Ublížil ti?"

,,Nie. Tentoraz sa prišiel iba porozprávať, žiadna dotieravosť." odpoviem.

Ryan ma chytí za plecia na dĺžku svojich rúk a pozrie sa na môj krk. ,,Čo ti spravil s tou kravatou?" nalieha a začne ju rozväzovať.

,,Zaviazal mi oči a-"

,,Čo urobil?!"

,,Nie, Ryan, počúvaj ma prosím." zastavím ho. ,,Zaviazal mi oči a nakázal mi počítať do desať. Snažila som sa ním neriadiť, no až príliš na mňa zapôsobil a to ma desí. S tou kravatou mi naozaj nič neurobil." dohovorím a hneď na to cítim, ako jemná látka kĺže dole po mojom krku až do stratena. Ryan Alessandrovu kravatu obmotá okolo jeho dlane s pohľadom upreným do mojich očí. Zosunie si ju z prstov dole a zrolovaný kus látky si podáva z ruky do ruky. Ani raz svoj zamyslený pohľad neodvráti. 

,,Dobre teda. Ak ti s kravatou nič neurobil, pokúšal sa o niečo? Nejaké dotyky, nedajbože bozky?" 

,,Dotýkal sa, ale nie tak, ako zvyčajne. Dnes mi povedal, že sa o nič nepokúsi a to aj dodržal. Skôr ma znepokojuje to, čo mi sám povedal – Nie vždy splním to, čo poviem."

,,Alessandrovi nikdy never. To, že ti raz niečo sľúbi a hneď to aj dodrží, nemusí byť vždy tak. Alessandro si myslí, že jeho medovými rečami a jemným správaním si v tebe vybuduje dôveru, no nakoniec ti dokáže aj ublížiť. Nesmieš mu podľahnúť, rozumieš? Alessandro využije každú tvoju slabú stránku v jeho prospech." odmlčí sa a pristúpi o krok bližšie.  Neposlušný prameň vlasov mi zastrčí za ucho a za lícnu kosť mi zdvihne bradu. ,,Nikdy nesmieš podľahnúť, sľúb nám to." dodá.

,,Sľubujem." poviem a jazykom si jemne navlhčím suché pery. Ryan sa priateľsky usmeje a s teplou dlaňou pohladí moju lícnu kosť. ,,Čo ten mafiánsky súd?" spomeniem si.

,,On sa zmienil aj o tom?"

,,Bola som až príliš zvedavá." prisvedčím.

,,Osrali nás, Lucy. Alessandro naplánoval falošný súd, aby mal ľahší prístup k tebe. Nemá čas a ani chuť čakať. Keď sme sa ku koncu dozvedeli, že celý súd je len podfuk, okamžite sme leteli sem. Každopádne sa ho veľa pýtaj, pretože sa ti jeho (aj keď jednoduché) odpovede môžu kedykoľvek hodiť. O jeho plese všetci vieme a nedokážeme tomu zabrániť. Avšak budeme prítomní, no on o tom nebude ani zďaleka vedieť. To doriešime, až pôjdeme za ostatnými. A keď sme už hovorili o tých odpovediach - prečo máš na sebe ešte svoje pyžamo?"
Čože?!

S údivom pozriem na svoje telo a spomeniem si, že som sa naozaj nestihla prezliecť. Zapýrim sa a ako červená paradajka zdvihnem ospravedlňujúci pohľad k Ryanovi. ,,Preboha, ja-"

,,V poriadku, chápem. Poď, pôjdeš sa prezliecť." ponúkne mi rameno a tentoraz mužskú ochotu prijmem.

***

Všetci už čakáme pred domom a sledujeme, ako sa Jeff s Ryanom na niečom dohadujú. Ryan Jeffovi len prikyvuje a kým postupne prichádzajú bližšie, započujem ich zmysluplný rozhovor.

,,Kľúče?"

,,Mám."

,,Mobil s číslom na taxikára a pohotovosť na predvoľbe jeden?"

,,Mám."

,,Rozumný dôvod, prečo sa ideme opiť?"

,,Nemám."

,,Výborne, môžeme vyraziť!" zavolá Jeff a celý nadšený si  ruku obmotá okolo mojich pliec.

,,Si si istý, že to je dobrý nápad?" spýtam sa ho neisto.

,,Lucy, Carlos zostane doma a keby sa čokoľvek dialo, ten najtriezvejší mu hneď dá vedieť. Viem, tvoja prvá opíjačka, ale niekde sa musí začať, no nie? A preto ty začínaš u Jerremyho v bare." uistí ma a myšlienka o tom, že Carlos zostáva doma ma aspoň trochu upokojí. 

K nám sa pridá Kate a prekvapivo si so mnou prekríži prsty na ruke. ,,Neuveríš Lucy, ale presne títo mafiáni ma prvýkrát zobrali do baru. Ešte pred pár rokmi som zapíjala ťažký rozchod a poradím ti: Nikdy sa neopi viac, než Jeffrey alebo Edward. Nebyť Carlosa, skončilo by to až príliš zaujímavo." žmurkne na mňa a keď upriem prekvapený pohľad na Jeffa, on len pretočí očami.

,,Kate, povedali sme si, že už si na to nikdy nespomenieme." pokarhá ju Jeff.

,,Ja som ešte ani zďaleka nezačala spomínať. Iba Lucy upozorňujem." zháči sa Kate.

Dobre... začínam sa čím ďalej, tým viac báť. Slnko už zašlo a deň vystriedala noc. Je krátko po desiatej, no podľa Thomasových slov - noc je ešte mladá. Svetlá na našej záhrade nám ukazujú cestu k autám. 

Kým Jeffrey, Thomas a ja sedíme v jednom aute (konkrétne Audi A8) Kate s Edwardom a Ryanom sedia v Mercedese triedy CLS. Tie autá museli stáť majland! Podotýkam, tieto autá máme od chvíle, čo sme sa nasťahovali do New Yorku a staré autá zostali v Taliansku. Čo sa Carlos zmienil, ich staré (staré ako staré) autá nepredali, ale darovali do chudobných rodín pod krycím menom Nadácia na ochranu a bezpečnosť chudobných. Kebyže sa tí ľudia dozvedia, že prijali autá od mafiánov, neboli by dvakrát nadšení, preto ten krycí názov. Čo sa domu týka - ten sa rozhodli ponechať, pretože všetci veríme, že sa do Talianska raz vrátime.   

 ,,Thomas, čo by si mi v bare odporučil?" spýtam sa ho popri zamyslenom šoférovaní. 

,,Hm?"

,,Dáma sa pýta, čo by si jej odporučil na pitie." zopakuje Jeff.

,,Začni u Mojita a zakonči to poriadnym Sex on the beach." vyhlási Ryan s nadšením.

Jeff sa zasmeje a s úškrnom sa na mňa pozrie. ,,Tá pláž je zhodou okolností pri rieke."

,,Preboha, Jeff!" vyhŕknem na celé auto a šokovane sa čo najviac natlačím na dvere.

,,Počkaj, Lucy, pokoj. Robím si srandu, neboj sa." ubezpečí ma. ,,Nie som stavaný na to, aby som bol úchyl." preruší ho Thomasove zasmiatie sa. 

,,Ten bol snáď najlepší!" vyprskne a päsťou pobavene udrie do volantu.

Jeff ma nenápadne chytí za ruku, čo ma donúti pozrieť sa naňho. Daruje mi jeden úprimný úsmev, z ktorého nemám čo vyčítať. 

,,O týchto veciach by sme sa mali porozprávať sami, nemyslíš?" spýta sa ma.

,,Jeff, práve sa idem opiť s chlapmi a jednou ženou, o ktorých absolútne nič neviem, tak prosím, dajte mi všetci s týmto pokoj." 

Jeff s očami na mojej tvári sa prihovorí Thomasovi: ,,Thomas Ross, myslím, že by to chcelo niečo tvrdšie, než Sex on the beach."

,,Dvojitú dávku Sex on the beach?" spýta sa potmehúdsky.

,,Máš to mať."

Prichádzame k baru s rozľahlým pozemkom. Jerremy's Bar, ďalší z originálnych newyorských názvov.  

Na veľkom pozemku sa rozprestiera bazén a popri ňom veľa ľudí, ktorí už majú akurát tak dosť. Techno hudba tu hrá na plné obrátky a svetlá reflektorov žiaria tak silno, že by to oslepilo hádam každého zdravého človeka. 

Zastavíme sa uprostred čiernej železnej brány, Ryan sklopí zatmavené okno a v tom sa mu prihovára postarší pán v čiernom obleku.

,,Dobrý večer, pán Ross. Vaše autá môžete zaparkovať vzadu za barom. Prajeme príjemnú zábavu."

Thomas sa poďakuje a obe naše autá smerujú dozadu. 

Prečo mám pocit, že týchto mafiánov v New Yorku pozná každá firma či už nejaký spolok alebo bar?

,,Priprav sa, Lucy, táto noc bude nezabudnuteľná." šepne mi Jeff do ucha tak, aby to Thomas nepočul.

To som však ešte nevedela, že jeho slová sa skutočne naplnia.

---

Premýšľam nad tým, či je to tak dobré ako sami tvrdíte, pretože viem, že to môže byť ešte lepšie! 16,1k reads damned! Dobrá práca je tak skvele ohodnotená!

#Mííša :)